Ujo MArtin z Horných páleníc

čo nám môže ublížiť...

 

 

Janko Neri

 

Ujo Martin z Horných Páleníc

 

            Ujo Martin sa veľmi dobre poobzeral. Nikdy by si neodpustil, keby pohoršil niektorého chlapa alebo kohokoľvek okoloidúceho. Keď si už bol celkom istý, že ho nikto nevidí, rýchlo šmykol do kostola. Za dverami spokojne vydýchol. Matne si spomínal na časy, keď bol na vojne prieskumníkom. Cítil, ako je v tom priestore chladno. Ako v chladničke alebo márnici... pomyslel si.

            Ale to sa už vybral, aby splnil, po čo prišiel. Dával pozor, aby si na tvári udržal takzvaný posvätný výraz posledného ustrnutia a pridával do toho prísnosť. Nech ten, ku ktorému ide prehovoriť vie, že to bude chlapská reč! Zahmkal. Rečník sa pripravil na vypovedanie príhovoru, čo si dôkladne posledné dni pripravoval a čo ho ťažilo na duši.

            „Pane Bože, musíme sa porozprávať. Ja viem, že ťa často neobťažujem, ale teraz sa nič nedá robiť! Ty vieš, že aj do kostola chodím, aj peniaze dávam každú nedeľu na zbierku. Vždy dám. Aj sa modlím, keď niekto zomrie. Aj toho piva už nepijem toľko. Veď Ty vieš, že mi je od neho zle. A aj tá prostata ma hryzie. Aj deti... Mlátil som ich ako zákon káže. Všetki som dal na poriadok, ako sa kostolnému človeku patrí: aj prijímanie, aj spoveď, aj sobáš! Všetko aj s hudbou cimbalovou. Aj driem ako to hoviadko maštaľné.“

            Na chvíľu sa zastavil. Započúval sa, ako mu hlas pekne znie v prázdnom priestore. Zdalo sa mu, že môže pokračovať, lebo v prvom rade pokladal za dôležité vymenovať všetko, čím podľa seba vyše miery prispel pri budovaní rozvinutej cirkevnej rodiny.

            „Nuž aby som ti medzi štyrmi očami prezradil...“

            Vystúpil a zamieril skoro k samému oltáru. Klobúk držal skromne a úctivo na hrudi. Ešte raz hodil okom po dverách, či nikto neprišiel. Ale toho sa báť nemusel. Kto by sem už len prišiel? Dôverne sa naklonil dopredu a zmierlivo zašepkal:

            „Vieš, ty ma ťažko pochopíš, ty si nebol ženatý!“

            Potom si však spomenul, čo ho sem dohnalo. Odstúpil a rozhorlil sa:

            „Čo som Ti ja urobil, že si mi dal na krk takú rebeku?! Fľašu mi skrýva, do kostola ma durí. A ty vieš, že s pánom farárom si zahrám futbal, kým ma kríže nebolia. Aj omietku som mu robil. Vidíš, že ja s cirkvou mám všetko v tomto... v poriadku.“

            Za ten svet nemohol pochopiť, ako sa mohla stať chyba, keď má také vynikajúce prepojenie na cirkevné štruktúry. Tak sa chlapisko snaží a či si to niekto všimne?! Pri pomyslení na ženu sa chcel stať ateistom. Ale rozhodol sa, že dnes už povie všetko, čo má na srdci, aj keby skaly padali a chlapi spievali piesne zo spevníka. Tak veľmi bol rozhodnutý toto predniesť:

            „Len tá moja žena... Zakazuje mi chodiť do krčmy - pohostinstva a nesmiem čumieť na mladé blondíny. A keď ujdem v prestrojení, ostatné baby, čo s nimi chodí moja stará do kostola, jej to hneď donesú. Kde sa hrabú najrýchlejšie informačné systémy! Nuž takto ja trpím!“

            Trochu ho prekvapilo, že sa nič nestalo. Žiadny úkaz. Nič. Vôbec nič. Žiadny náznak súhlasu, ale ani nevôle... Čo robiť? Ale vedel, že keď toto povie, ani kameň neostane na mieste!

            „A počul si to, čo mi povedala?! Veď si chlap,  musíš držať so mnou! Inak nás tie ženy zjedia. Povedala, že sa s tebou dohodne, aby si na mňa zoslal zlomenie nohy! A ak ani to nepomôže a nebudem sa modliť litánie a každý deň sedieť v kostole, vraj ti povie, aby ma vystrelo. To povedala. Pozeráš, čo? Aj mňa to nasrdilo. Pred tým som            inak povedal, ale pred tebou sa tak nemôže. Nuž ti chcem len povedať, že ak sa mi niečo stane, tak tej mojej žene zatrasiem krkom! Tak!“

            Bol si istý, že toto otriaslo celým nebeským systémom. Takáto reč iste rozcitlivie každé oko na najvyšších miestach. Bol si istý, že osobná bezpečnosť jeho ženy je aspoň tak dôležitá, že už len kvôli nej sa stane niečo... Kto vie čo? A aj kvôli nemu. Veď predniesol svoju oprávnenú žiadosť a vrúcnu prosbu! A kde nepomôže dobré slovo, tam zaberie hrozba. Odchádzal. Ani sa neobzrel. Ešte by vznikol dojem, že to nebolo dosť rezolútne, čo tu zaznelo. Veľká upracovaná ruka zvierala mastný klobúk a dlažba odpovedala na údery ťažkých nôh. Hrdo, s tvrdým výrazom sa nepozorovane vytratil, aby pozoroval, ako sa jeho žene nestane nič zlé...

 

 

 

desjano@host.sk

domovská stránka: www.desjano.host.sk

 

---