Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

MUSELA FEDERÁCIA ZOMRIEŤ?

14. 11. 2002
1
0
1575
Autor
papyr

Narodil som sa v Československu a prijal som ho za svoju vlasť. Už desať rokov tú vlasť márne hľadám. Už štyri roky žijem v zahraničí - konkrétne v hlavnom meste mojej mŕtvej vlasti... Pred dvoma rokmi som napísal túto prácu a na jej základe som dostal skúšku z predmetu \"Všeobecná vzdelanosť\" (áno, aj taká vec sa na 2. lekárskej fakulte UK v Motole vyučuje) za jedna. Zaujíma ma Váš názor.

Táto úvaha nemá ambície objavovať nové historické fakty, skôr sa snaží niektoré vyzdvihnúť a poukázať na ne. "Neberiem si servítky" ani pred Slovákmi, ani pred Čechmi. Snažím sa o maximálnu objektivitu, i keď snáď tento článok nemôže byť nepoznamenaný faktom, že pochádzam z tradične "federalistického" východného Slovenska, že dlhšiu dobu žijem v českom prostredí a že mňa osobne rozdelenie Československa silne zasiahlo a rozdelenie som nechcel. Použité tvrdenia nie sú preukázateľné bez štatistických výskumov a ide skôr o dojmy ľudí z môjho okolia z oboch strán hranice.
Dve poznámky: i keď vojnové Slovensko malo od r. 1940 oficiálny názov "Slovenská republika", používam niekedy názov Slovenský štát. Pod pojmom Čechy rozumiem zase územie dnešnej ČR vrátane Moravy, nielen historicky české zeme.

 

PRVÁ REPUBLIKA A JEJ DEDIČSTVO

 

Spoločný štát nebol samozrejmý

Ak si prejdeme tvorbu českých obrodencov, opojených panslavizmom a vďaka neznalosti ruských reálií orientovaných na Rusko, zistíme, že orientácia českých obrodencov na začiatku storočia na Slovensko (presnejšie na slovenský národ) je minimálna. Orientácia na "národ" je záležitosťou romantizmu. Slovensko a Slováci boli súčasťou neobľúbenej monarchie, ale boli spolu s Poliakmi Čechom najbližšie.
Vznikom Československa sa v strednej Európe vytvoril strategicky nevýhodný, "mrkvovitý" štát, dlhý vyše 1200 km a v niektorých miestach široký len 100 km. Samozrejme, k jeho vzniku viedla potreba Čechov i Slovákov osamostatniť sa od multinárodnostnej monarchie, kde jedni i druhí zaujímali podradnejšie postavenie a pretransformovať sa v suverénny štát, kde by zaujímali postavenie dominantné. Na Slovensku však toho času nebolo dosť elít, ktoré by sa k Slovákom skutočne hlásili. Väčšina inteligencie bola odnárodnená. Tento nedostatok elít vznik slovenského štátu na národnom princípe vylučoval. Masarykovská teória "jediného, československého národa", na ktorú majú dodnes mnohí Slováci ťažké srdce, umožnila vznik Československa na národnom princípe - len tak mohli byť Slováci štátotvorným národom, aj keď napr. Nemcov bolo na území ČSR viac ako Slovákov a Maďari sa svojím počtom Slovákom blížili. ČSR bola sobášom z rozumu. Citát M. Hodžu z októbra 1918: "Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Treba ho rozviesť a založiť nové s Čechmi."

Poznámka: jazyková príbuznosť češtiny a slovenčiny je tak trochu mýtus. Dnes sa bežne stáva, že desaťročné pražské dieťa nerozumie po slovensky. Ak náhodou vysiela ČT dokument z východného Slovenska, kde miestni hovoria v nárečí, použijú sa titulky atď.

 

Česká pomoc Slovákom pri vytváraní štátnej správy

Konštatoval som, že v r. 1918 ešte nebol národný štát Slovákov možný, okrem iného i z dôvodov nedostatku slovenských vzdelancov. Nešlo len o vzdelanosť univerzitnú či inak vysokú, ale najmä o základnú vzdelanosť, veď v roku 1910 bola ešte skoro polovica Slovákov (48%) negramotná a na prelome storočia sa vraj k slovenskej národnosti prihlásilo asi 20 (slovom: dvadsať) ľudí so vzdelaním stredným a vyšším.

Štátna moc a právny systém ČSR predstavovali v podstate kontinuitu so systémom rakúskej časti monarchie. Na miesta žandárov, úradníkov, učiteľov sa nedostávalo lojálnych slovensky hovoriacich osôb. Tieto funkcie teda boli obsadzované na Slovensku (samozrejme i na Podkarpatskej Rusi, tá však nie je predmetom tejto úvahy) Čechmi. K obrazu tej doby patrí často český veliteľ strážnikov, český riaditeľ školy, český prednosta stanice. A hoci bola táto "česká nadvláda" logicky nutná, v mysliach mnohých ľudí sa "vrchnosť maďarská" nahradila "vrchnosťou českou". Mnohí Česi prevelenie na zaostalé Slovensko brali ako ujmu.

Postupom času však slovenské elity vznikajú. Za desať rokov je možné vychovať úradníka pre železnicu či štátnu správu.  Za ďalších päť už možno očakávať prvý postup v kariére. Vedúce miesta sú však obsadené Čechmi, ktorí sa za ten čas s prostredím i s funkciou zžili a nechce sa im odísť. Pôvodná pomoc a nutnosť sa tak zmenila na prekážku postupu Slovákov na vedúce miesta. Frustrácia a nevraživosť v tomto ohľade trvá v rôznej miere až do rozpadu federácie. Ešte v roku 1993 sa na niektorých slovenských vysokých školách s úľavou zbavujú českých profesorov.

 

1938-1948

 

Slovenský štát

Že bude zle a že dôsledky veľkej hospodárskej krízy tridsiatych rokov budú aj horšie, než len bezprostredne ekonomické, sa môžeme dočítať už v Čapkovej Vojne s mlokmi. Nemecko sa s nezamestnanosťou vyrovnalo pomocou štátnych projektov lepšie než Československo. Rozdiel markantne vidieť najmä v česko-nemeckom pohraničí. Fašizmus je na vzostupe. Odstredivé sily sú stále silnejšie.


14.3.1939, pol roka po mníchovskej zrade, je Slovenským snemom vyhlásený Slovenský štát, ktorý neskôr mení názov na Slovenskú republiku. Názory na tento štátny útvar sa na Slovensku rôznia, oficiálna história však uvádza, že šlo o klérofašistický satelit Nemecka. Či si Tiso mohol dovoliť odporovať Hitlerovi (dokonca to najprv i skúsil a odmietol sa s Hitlerom baviť, keď mu tento navrhol slovenský štát), je už iná otázka. Tiso bol pritlačený k múru, pravdou však zostáva, že vyhlásenie slovenského štátu prišlo v najnevhodnejšiu dobu z hľadiska českých zemí i celého Československa. Nie som historik ani právnik, teda neviem odpovedať na jeden český argument: Spojenci ČSR, Anglicko a Francúzsko, vraj už nemuseli dodržiavať obranné záväzky voči niečomu, čo už nebolo Československom, pretože Mníchovská dohoda garantovala nedotknuteľnosť len celému Československu a nie už  nástupníckym štátom... Z rozdelenia ČSR mali Česi len nevýhody, Slováci viac nevýhod ako výhod a jediný, kto z rozdelenia ČSR profitoval, bol Hitler: keď už predtým bol získal územia, na ktorých Československo vybudovalo Maginotovu líniu opevnení, teraz mohol bez jediného výstrelu zabrať české zeme s výhľadom na zabranie Slovenska. Rozdelil - a panoval.

Nadštandardné slovensko-nemecké vzťahy v priebehu 2. sv. vojny boli podľa českého pohľadu sobášom z lásky; podľa slovenského práve naopak, sobášom z rozumu.

 

Všetci sme na strane víťazov

Český domáci odboj, ako i SNP boli príliš spolitizované reálne socialistickým režimom (SNP i slovenským nacionalizmom 90. rokov). Priemerný obyvateľ ČR alebo SR vie o tejto časti našej minulosti dosť málo. Nevie sa napr. o tom, že partizáni takisto vypálili nejaké tie dediny a zavraždili nejakých tých ľudí. Ešte menej sa vie o tom, že slovenská armáda bránila v posledných rokoch vojny východnú hranicu len naoko a bola pripravená rýchlo otvoriť priestor Slovenska postupujúcej Červenej armáde. (Nemci si to všimli.) Partizáni však vyhadzovali do povetria mosty, po ktorých mali o pár týždňov prechádzať do vnútrozemia a ďalej smerom na nemeckú ríšu konvoje a vlaky ruskej armády.


Po vojne sme akceptovali znovuzjednotenie Československa okrem iného aj preto, aby sme sa - len o málo paradoxnejšie ako Česi - ocitli na strane víťazov. Mnohí Slováci, najmä vďaka relatívnemu blahobytu Slovenského štátu, žili (a niekde dodnes žijú) spomienkami na idylickú vojnovú Slovenskú republiku, ktorú Nemci za vojny označovali ako Schlaraffenland.


Chápanie vojnového a povojnového obdobia u Čechov a Slovákov sa diametrálne odlišuje. Na jednej strane "dýka do chrbta, keď nám bolo najhoršie", na druhej "lepšie sme snáď vojnu ani prežiť nemohli". Po vojne sa vždy žije skôr budúcnosťou. Problém vojnovej SR sa tabuizuje. Za nedostatočnú reflexiu tohto obdobia zaplatíme až omnoho neskôr.


Komunizmus prišiel z Prahy

Ide o rozšírený alibistický blud, daný tým, že vo voľbách roku 1948 na Slovensku víťazí Demokratická strana a v Čechách Komunistická strana Československa. K deleniu Európy došlo - o nás bez nás - už dávnejšie v Jalte a Teheráne, a je iluzórne domnievať sa, že by Stalin pripustil komunistické Čechy a demokratické Slovensko. Vláda však sídlila v Prahe a Čech dr. Beneš istú úlohu pri nástupe socializmu zohral, no v roku 1948 sú komunisti už internacionálni: v boji o budúcu moc sa ľudia delia podľa iných ako národnostných kritérií.


Aj keď komunizmus prišiel z východu, chápať ho ako import z Prahy bolo vlastne oslobodzujúce.

 

OBDOBIE VLÁDY KOMUNISTICKEJ STRANY

 

Do 60. rokov

O vzťahoch národov v dobách tej najhoršej komunistickej zvôle toho veľa neviem. V knihách Mňačka sa toho veľa nedozvieme. Ak Slovensko čelí režimu lepšie než Čechy, je to tým, že vplyvní Slováci sa navzájom skoro všetci poznajú. Slovensko je konečne úplne elektrifikované. Vzhľadom na výstavbu ťažkého priemyslu so surovinovou základňou v ZSSR sa na Slovensku masívne investuje.
Nie je ťažké vyčítať dnes Čechom štruktúru slovenského priemyslu. Pravdou je, že bez českých investícií v tom čase by nemusel byť na Slovensku priemysel dokonca žiadny. V tom čase boli tieto investície chápané oboma národmi zhodne ako dobrá vec.

 

Nešťastné šesťdesiate roky, ktoré chceli byť šťastnými

Pocity: dobrák Dubček, sviniar Husák. Obaja Slováci. Ale pozývací list napísali pragováci, ergo Česi. Slováci považovali zákon o federácii za veľmi dôležitý. Jeho presadenie si však načasovali do dosť nešťastného obdobia, kedy boli omnoho dôležitejšie iné veci. Z toho pramení český pocit, že Slováci si chceli na obrodnom procese prihriať "národnostní polívčičku". Zákon o československej federácii z 28.10.1968 formálne postavil federáciu takú, že bez vedúcej úlohy KSČ nemohla byť funkčná.

Ak čítame tento zákon v pôvodnom znení, je to príkladný zákon pre veľmi voľnú federáciu. Formálne ide o dve do značnej miery samostatné ekonomiky, dva svojbytné národy, dva štáty - ČSR a SSR.

 

Za dvadsať rokov od svojho vzniku do konca režimu sa tento zákon novelizoval 4-krát. Potom v roku 1989 2-krát, v roku 1990 7-krát, v roku 1991 3-krát, v roku 1992 4-krát. Na Slovensku bol zrušený r. 1992, v ČR r. 1993. Podľa názorov môjho známeho, právnika, keby chcel priviesť k zániku fungujúcu federáciu o dvoch republikách, dal by im tento zákon.


PO ROKU 1989

 

Komunisti boli v národnostnej otázke ostražitejší ako disent

Príklad ZSSR a tamojších národnostných konfliktov bol mementom i pre členov KSČ. Pri posluchu vtedajšieho obľúbeného evergreenu, prejavu M. Jakeša na Červenom Hrádku v r. 1988, je spomenutá národnostná otázka aspoň dvakrát. V rozhovore federálneho predsedu vlády Adamca a zástupcov OF (Havel, Pithart, Jičínský...) je zrejmé, že Adamcovi pri výbere budúcej vlády záleží na pomere Čechov a Slovákov, zatiaľ čo Havel problém nechápe, alebo len okrajovo.


Havel a zbrojovky - prvá trhlina spoločnému štátu

To, že abstraktné intelektuálske dobro je v politike zlým radcom, začal chápať inak veľký štátnik a filozof Václav Havel až vtedy, keď konanie "dobra" - čo u intelektuála znamená pojať zverený mu ľud ako laboratórium, kde vyskúša svoje zatiaľ neoverené teórie - začalo ohrozovať jeho vlastné dobro - tu charakterizované mocou a prestížou. Tesne po revolúcii ešte bolo možné chcieť rozpustiť NATO, trestancov chápať ako obete režimu... a bez pochopenia ekonomickej reality utlmiť zbrojný priemysel na Slovensku. Navyše bez súčasného útlmu zbrojnej výroby v Čechách a na Morave.


V hlave humanistu je asi obhájiteľné, že predávať pištole je omnoho morálnejšie, než predávať tanky. Povesť  "humanistu, filozofa a dobrého človeka" tvárou v tvár človeku, ktorý naraz nevie, ako uživiť svoju rodinu a cíti sa zbytočným... - to je príliš tvrdé sústo na zhltnutie. Havel a Praha strácajú všetok mravný kredit na Slovensku. A je len dovŕšením smoly, že najviac postihnutých fabrík je práve na najnacionalistickejšom Považí.

 

Tančeky okolo pomlčiek, rozdeľovníkov a spojovníkov

Zase sme pri zákone o československej federácii. Musí sa novelizovať, a keď už...


Ján Čarnogurský vypúšťa džina "vlastnej slovenskej hviezdičky na európskej vlajke". Česká spoločnosť žije niečím iným: spormi o charakter ekonomických reforiem a kupónovou privatizáciou. Pomlčkové vojny sa zdajú im (ale, buďme objektívni, i väčšine Slovákov) ako z inej planéty. Rozdiely sa prehlbujú, ciele sa začínajú rozchádzať.

 

"Boxer" Mečiar vs. "intrigán" Havel

Títo dvaja sa asi nikdy nemali radi. Lenže, keď Havel odstránil po prvýkrát Mečiara pomocou zákulisných jednaní a intríg, nechápal, akú chybu činí. Je v slovenskej povahe, že k protivníkovi sa treba postaviť čelom a povedať mu do očí, čo si o ňom myslím. Úctu však stratím, ak sa protivníka zbavím "podlo". Tým si narobím nepriateľa nielen z toho človeka, ale i z celej spoločnosti, a to na zbytok života. "Toto nemal urobiť," pomysleli si i tí Slováci, ktorí boli Mečiarovými odporcami.

Mečiar a Klaus: každý kráľom na svojom vlastnom piesočku

Slovenské voľby v roku 1992 vyhráva HZDS, ktoré medzinárodnú suverenitu Slovenska vo svojom programe skôr šikovne tají, než inzeruje. Český víťaz, ODS, tam rozdelenie ČSFR vôbec nemá. Prečo sa teda Československo rozdelilo?


Neospravedlniteľným faktom bolo to, že SR vymenovala svojho vlastného ministra zahraničia. Fungovanie štátu, kde sú dvaja ministri zahraničia a dve ústavy, je ťažko možné. Federálne prerozdeľovanie sa naraz stáva anachronizmom. Klaus Mečiara pochopil (dalo by sa povedať, že ho "prekukol") a pristal na korektné rozdelenie štátu. Havlova abdikácia pomohla hladkému rozdeleniu ČSFR. Proces delenia federácie bol zo svetového hľadiska unikátne hladký, korektný a nenásilný. Zahraničie tento priebeh delenia ocenilo viac, než Česi a Slováci.

Väčšina ľudí sa cíti dotknutá tým, že nebolo vypísané referendum. Ozývajú sa posledné ojedinelé hlasy, vyzývajúce k zachovaniu federácie. Nakoniec však u ľudu oboch republík prevládne únava i nechuť k riešeniu tohto problému, podmaľovaná navyše ekonomickými starosťami. V Čechách prevažuje ľútosť alebo postoj "no keď to tak chcú, tak nech idú..." a slovenská spoločnosť sa na dlhú dobu delí: na tých, ktorí radostne nový štát i jeho moc vítajú, a na tých, ktorí sa cítia podvedení. Československo svojím zánikom stráca kredit, ktorý malo vo svete a žiaden z nástupníckych štátov ho nezískava.

 

EPILÓG: PO ROKU 1993

 

Každý z nás pokračuje v tom, čo bolo hlavnou líniou jeho politiky pred rozdelením. V Čechách sa roztáča ekonomická reforma s neomylným profesorom Klausom na čele, ktorého vláda trvá v podstate až do roku 1998. Na Slovensku zavládla vláda nacionalizmu, ktorá s malou výnimkou v roku 1994 trvá tiež až do roku 1998. Za týchto 5 rokov sú vzájomné oficiálne vzťahy na bode mrazu. Obyvatelia oboch krajín si zvykajú na samostatnosť a pestujú vzájomné vzťahy omnoho srdečnejšie, než ich vrchnosti. Zlomom v česko-slovenských vzťahoch je až rok 1998 a najmä 1999, kedy dochádza k oživeniu spolupráce, konečnému vyrovnaniu majetku a celkovému otepleniu vzťahov. Do budúcnosti vstupujeme obaja ako moderný, stabilizovaný a dospelý národ. A čo považujem za najlepšie: o našich vzájomných vzťahoch dnes už môžeme premýšľať i diskutovať bez politických či ideologických podtextov. Škoda len, že na to nebola vôľa v rokoch 1990-92. Mohli sme byť spolu.


...je to dobra uvaha..mam len par vyhrad... ...ked pises o masarykovom cechoslovakizme...preco nie o pittsburghskej dohode...dost dolezita vec pre dalsi vyvoj.... ...a 60-te roky...to je len take klise...preco myslis ze cesi na nas pracovali...a bez nich by sme boli nuly....ved po vojne sme boli menej rozbity...logika veci a dalsi vyvoj napoveda...ze by sme sa vyvijali rovnako aj bez nich alebo podobne...mozno... ...vid...dnes ked mame velmi podobne problemy... ...a 90- roky...cesi boli tiez radi ze sa zbavili slovenskeho privesku... ...a myslim ze takto je to lepsie...bez zbytocnych emocii... ...ale to je len moj pohlad na historiu...

Gastarbajtr
28. 11. 2002
Dát tip
vždycky jsem byl proti rozdělení federace....stala se velká chyba... **!

aRmida
15. 11. 2002
Dát tip
pár poznámek: osobně si nemyslím, že by byla až taková tragédie, že se československo rozdělilo. možná jsem idealista, ale budoucnost evropy vidím v jejím sjednocení. ve sjednocené evropě nutně musí dojít k tomu, že státy v současné podobě zcela zaniknou - "rozpustí se" - a v rámci sjednocené evropy dojde paradoxně k jakési atomizaci, kdy základními jednotkami nebudou státy, ale spíše národy nebo i menší skupiny obyvatel vzniklé pravděpodobně na geografickém principu. z dlouhodobého hlediska by tedy československo nemohlo být v evropě jako československo, ale jako češi, slováci, maďaři žijící na území bývalého slovenska, později ani ti ne, protože splynou s maďary nemajíce se proti komu vymezovat. z dlohoudobého hlediska tedy nemá smyslu lpět na federaci dvou národů, která by byla tak jako tak rozpuštěna ve větším celku. také z hlediska toho, že češi a slováci v době společného státu viděli hlavně to, co stojí mezi nimi (slováci:pragocentrismus, snaha vnucovat český model soužití, češi: obrovské objemy investic do slovenského průmyslu, kvóty na počty členů vlády atd.), nebylo marné dát jim příležitost, aby našli to, co je spojuje. a co je tím, co nás spojuje? k údivu většiny lidí to skutečně není jazyk, který je dosti rozdílný. také přirozená povaha obou národů je jiná, slováci jsou impulzívnější, možná i rovnější a jsou ochotni se za svou pravdu bít, což češi nejsou, ti raději někam zalezou a chtějí, aby je nikdo neotravoval a pracují si na svém (zde jsou i kořeny toho, že touha po rozdělení - správněji možnosti sám si vládnout - byla větší na slovensku, zatímco češi nechápali, o co slovákům jde, nicméně, pokud chtějí - říkali si - ať jsou, co je nám po nich?). to co nás spojuje, je možnost sebeurčení, tedy, zjednodušeně řečeno, pokud nám nikdo nebude nic diktovat, budeme si moci dělat co chceme a budeme moci i spolupracovat, ale jenom potud, pokud budeme sami chtít. bez rozdělení bychom k tomuto ale jen velmi těžko docházeli, pokud vůbec kdy. v této souvislosti je potřeba zdůraznit fakt, že možnost sebeurčení je pro nás opravdu nová a nezvyklá. jak píšeš, rakousko, uhersko, rusko, pro slováky navíc ještě česko - ti všichni nám dlouho určovali, kudy se ubírat. nezbývá nám než doufat, že nyní tu možnost sebeurčení opravdu máme a že i onoho zmíněného ideálu rozdělení ve sjednocené evropě můžeme dosáhnout proto, poněvadž to sami chceme, a ne že nám to bylo někým vnuceno. vždy jde ale o určitý kompromis. abych to shrnul - rozdělení nám dalo možnost spolupráce. jsem přesvědčen, že bez něch bychom tuto možnost neviděli. svět se zmenšuje a spolupráce bude stále těsnější, a za nějakých pár desítek let nikdo nebude chápat, proč by měla existovat nějaká česká republika a slovenská republika, natož nějaká československá republika. toť můj pohled na dané téma.

Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru