Hra so slovami a pocitmi ľudí.

...na začiatku:

...toto je môj svet, je nechutný, strašný, bolestivý, ba i tragický...ale je môj, a preto ho i taký milujem...(a priznávam Tvoj svet je i možno krutejší, a preto to všetko...)

Vôňa

"Boľavú hlavu kiež si zaviniem
hlboko do sukní, kde vôňa žije,
a vdýchnem ako kvet, čo zvädnutý je,
sladký pach mŕtvej lásky...večný sen!"

Tú vôňu nakrájam zčasti pre seba, a zčasti ju budem vdychovať v polospánku po nociach, keď líhať budem k snom...so zatvorenými očami si nájdem maličké miestečko - tu pri oceáne zmyslov a rozkoší a čúvať budem mdlo, opretý o horucí morský vánok piesku utíchajúce mohutné ozveny burácajúcich vĺn o bradlá skalísk...Možno sa budem triasť, jak osika, čo planie vo vetri a závidieť tomu planúcemu kŕdľa čajok, čo odlieta vo vôni slobody...

Vynadaj mi...veď môžeš. Tak trochu sa Ťa bojím, no tvoje srdce ma len tak nezastaví "veď v hučaní neskrotnej i divej elégii je i temná náruč odmenou pre dve hrôtky, čo si tvoje prsia nesú..." a v snení je predsa i kvet, čo podobá sa "iba" zŕnku, vzácnou útechou bolesti...

...Puškin napísal...:"Hľa, zázrak! Harmónia živá! Svet vášní - ten je mimo nej. Tak ostýchavo odpočíva vo svojej kráse velebnej."
Skutočná dráma je vo svete "lebo svet je plný krásnych duší, ktoré chcú obetovať svoj život, lebo si nevedia nič rozumnejšie počať..."

Možno by som mal klamať a nenávidieť...chcel by som ale som slaboch a nedokážem sa prevteliť do roly či idei Balzaca - moralistu...
Som ale šialenec, lebo píšem to, čo nepíšu ostatný...aj ja raz umriem, ale ja sa usadím na maličký biely obláčik, opriem si hlavu o ruku a budem sa dívať na smiešne malé postavičky, ktorých zmätené duše vytvárajú kontrasty a paralely...

Chcel by som sa dívať na svet očami, niekoho cudzieho..., chcel by som sa dívať tvojimi očami..., aby som konečne pochopil, aký je svet v skutočnosti nevinný...