Víkend v Latrobe...

Ó, svätá jednoduchosť... Neviem, kam s týmto filozofovaním v Písmákovi dospejem, ale je to môj štýl. Ponúknutý text je len úryvok z väčšieho celku, preto ten zvláštny názov. Viem, že čím je text dlhší, tým je menej čítanejší, ale snáď mi odpustíte tých 25 riadkov. Well, read and weep :-))

Bol to odvážny a predsa trochu plachý muž, ktorý sa rozhodol naučiť novú reč... Len tak! On sám nevedel ako, kedy, dokonca ani prečo. Vravieval, že tá stará nestačila, ale nebolo to celkom tak. Najmä preto nie, že nedostatočnosť starej reči spoznávame až vtedy, keď už hovoríme novou. A náš odvážny i keď trochu plachý muž to vedel. To vysvetlenie, čo ponúkal, bolo povrchné – ale bolo. Aby bolo... Vysvetlenie pre tých, ktorí ho potrebovali! Keď sa čosi udeje, treba to vysvetliť. To ako keď sú ti zrazu nohavice krátke, či blúzka úzka. „Vyrástol si,“ povedia ti s úsmevom. „Mala by si zhodiť pár kíl,“ povedia ti – tiež s úsmevom. Už nie si tým, čím si bol. Nohavice či blúzka ťa usvedčili. Ľudia potrebujú vysvetlenie, keď vyrastieš. Paradox je v tom, že nikto nežiadal vysvetlenie, keď si rástol. Rásť je normálne – tak sa hovorí. A nepovie sa tým nič iné, než to, že rásť je normálne. Vyrásť? To treba vysvetliť! Môj Bože, aký to zvláštny svet... Ten, kto rastie, rastie. Sami pre seba rastieme. Vyrastáme len z nohavíc a blúzok! Iní nás robia inými, iní potrebujú vysvetlenie! Sami sebe sme stále sami sebou. Sám sebe sa nevysvetlíš... Iným sa však musíš. Onen odvážny a predsa trochu plachý muž to vedel. On sa vlastne žiadnej novej reči ani nerozhodol naučiť. To len tí iní mu viac nerozumeli. Najbližší mu zvykli hovoriť: „Zmenil si sa... Ako si sa len zmenil...“ Akoby niekto mávol kúzelným prútikom, všetko sa zmenilo, hoci sa vlastne nezmenilo vôbec nič. Rásť je predsa normálne! Prečo teda nie je normálne vyrásť??? Všetko závisí od uhla pohľadu. Nuž, ľudia sa postupne delia na tých, ktorí ťa zdravia rovnako srdečne, či si dieťa a či muž, a na tých, ktorí ťa viac nespoznávajú. Tých druhých je viac... Márne onen odvážny a predsa trochu plachý muž volal: „Som to predsa stále ja...“ Vyrástol, v tom bola jeho chyba. Preto musel odísť...

---