9. Divadlo (22.12.1998)

Všetci sedíme nedočkavo pred stiahnutou oponou,

a čakáme na začiatok.

Sme netrpezliví, ale trocha inak ako ráno v rade na cigarety.

Všetci máme sviatočnú náladu.

Opona padá a skoro vždy po nej nasleduje ticho.

Vtom prichádza prvý herec,

a všetci cítime, že má v sebe omnoho viac života ako my.

To nás teší, no zároveň si to vyčítame

a dávame si záväzky že sa napravíme.

A tu prichádza herečka, zjavne do nášho herca zaľúbená.

Všetci jej držíme palce, alebo závidíme,

pretože aj ona má v sebe omnoho viac života ako my.

A potom sa začnú milovať,

ale akosi ináč ako my, akoby naozaj.

Všetci sa podozrivo nakláňame k javisku,

alebo chytáme za ruky svoje manželky.

A potom ten herec tú herečku zabije.

Herečka leží v kaluži krvi a nehýbe sa.

Herec vyslovuje akési zdôvodnenie svojho činu,

ktoré je zároveň pointou celého predstavenia.

Padá opona a my všetci odchádzame z divadla s pocitom,

že sme pochopili nekompromisnú krutosť života,

aj keď ho v skutočnosti taký nepoznáme.

( ináč by sme predsa nechodili do divadla )

A to nás teší, no zároveň si to vyčítame

a dávame si záväzky, že sa napravíme.

Viac mojej poézie si môžete prečítať na mojom blogu:

http://kostistlacs-poetry.nextsummerrecords.com/