Kamenné srdce sveta

Vážim si svoju posteľ, svoje obedy a večere a najmä si vážim svoje rodinné zázemie. Po tom, čo som si prečítal knihu Roberta Swindellsa Ako kameň, ktorú vydalo nitrianske vydavateľstvo Enigma, to ináč ani nemôže byť. Vážim si všetko, čo mám, lebo vďaka tejto knihe si uvedomujem, ako ľahko sa dá o všetko prísť a ako rýchlo sa z plnohodnotného človeka stáva tvor marginalizovaný, na okraji záujmu spoločnosti. Bezdomovec. Hladujúci a po teple túžiaci bezdomovec. Po teple, ktoré zahreje telo (kvalitný spacák je poklad nad poklady) a po teple, ktoré pohladí dušu a dá človeku pocit ľudskosti. Pocit, že ešte neklesol na totálne dno. Kniha Ako kameň sa nečíta ľahko a príjemne. Je drsná ako svet špinavých ulíc, studených schodov a nebezpečných parkov. Je krutá, ako len ľudia vedia byť. Je sugestívnou silou výpovede mladého bezdomovca Linka a z donútenia žobráka, ktorý vyhnaný vlastnou rodinou (kedysi šťastnou), zúrivo túži nájsť si prácu (čím dlhšie sa túlate a pustnete na výzore, tým sa šance nájsť si zárobok zmenšujú), nájsť si priateľov, vytvoriť si normálny vzťah a dôstojne prežiť deň. Autor sa nehrá na žalobcu konzumnej spoločnosti, celá kniha je však strašnou obžalobou nášho sveta, ktorý ako obrovský mlynček na mäso vo svojich útrobách neúprosne pochováva mladosť a ambície, nádeje, sny a životy ľudí, ktorí naozaj netúžili po samote, strachu, chlade, neistote, nevšímavosti, beznádeji a vrahovi, ktorý ich len tak z pasie vraždí.