Náročné hľadanie s Orfeou

Dvanásť do tucta má už básnických zbierok slovenská poetka Mila Haugová. Vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ vyšla jej najnovšia zbierka s názvom ORFEA alebo zimný priesmyk. Pre tých, ktorí poznajú Haugovej poetiku nebude žiadnym prekvapením, že sa musia vyzbrojiť slušným arzenálom hĺbavosti a chápavosti. V jej najnovšej zbierke, v ktorej absentujú kapitoly a titulky básní a bodky (nové vety si treba jednoducho domyslieť), totiž obyčajná empatia nestačí, čitateľ musí byť sčítaný a erudovaný, podkutý gréckou mytológiou, musí sa trpezlivo a cieľavedome ponárať do obsahu Haugovej poetiky, do jej nepriamočiarych odkazov, do významov poskrývaných v zátvorkách, do neznámych či menej známych slov (ananké, apsida, genotext, atď.) do niekedy až absurdného slovosledu. Haugová si rečovo-významovo vypomáha nemeckými, francúzskymi a anglickými výrazmi (ale aj gréckymi a latinskými), odvoláva sa na starú grécku kultúru, čo naznačuje, že pri hľadaní jej Orfey (alebo pri hľadaní s jej Orfeou) treba ísť naozaj do hĺbky, do samotnej podstaty filozofického vnímania sveta slovenskej poetky, v ktorej ponímaní hudobník a spevák (a hľadač svojej Eurydyky) Orfeus je ženského vydania. Spoločnou črtou všetkých básni sú „rebríkové konce“, zámerne skonštruované a poposúvané jednoslovné vety, ktoréniekedy predznamenávajú nasledujúcu báseň. Alebo časť celku, keďže kniha o Orfee sa dá vnímať ako jedna rozsiahla báseň.