Keď stíchnu vtáci

 

Keď stíchnu vtáci

 

Bozkávala som anjelom krídla,

Keď deti nariekali v hlbinách,

Utierala som slzičky,

Čo prúdili po sochách.

 

A slnko dívalo zhora,

Svietilo žiarou tisícich liet,

A mesiac na strane druhej,

Čakal otvorenie stien.

 

Vtedy lúč dúhy,

Spadol od nebies,

Pohladil čelo,

Netvorovho syna,

A všetky kvety okolo,

Spievali básne bez rýmov,

A vlahu ráno vítali,

Keď zem krvácala

Kvapky rôs.

 

Vtedy zišli z mostu

Dve duše bez bariér,

Padali,

Leteli krásne,

Ozvali mohutným zvukom,

Pak odišli spolu,

Na iný breh,

Za čiaru veselo.

 

Vtedy v korunách stromov,

Vtáci v očiach úsmevy mali,

Nemohli vcítiť správne,

Či urobili to neodvratne?

 

Len prestali hlásať,

Minúty dní bez ladu,

stíchli 

a smiali sa láske,

čo umrela v objatí

šialene morbidných ideí.

 

Vtedy,keď dieťa prudko

Bozkalo dlážku pred autom,

Aj vtedy vtáci usmiati,

Prestali spievať,

Dávali ticho pahltnej smrti.

 

Vtedy som sedela na zemi,

Nepohnuto,

Mĺkvo,

A nemohla som vcítiť,

ako krásne vonia vzduch,

bolesťou sýtený,

lebo trpko srdce ľakalo,

čiernych pánov v raji.

 

Všetko na chvíľu umrie,

Keď odchádzajú duše,

Myšlienky hučia,

Nedajú dychu,

A v ústrety vrhajú tiene

Strašných našich krajín.

 

---