Profesor Garlik

Profesor Garlik mohol mať okolo štyridsaťdeväť rokov, ale jeho presný vek sa nepokúšal uhádnuť nikto….

Bál sa ľudí.

Bál sa ich skrytých a falošných túžob, bál sa ich pokrivených úsmevov a naoko priateľských pozdravov, s ktorými sa každý deň na škole stretával.

Profesor Garlik si to možno neuvedomoval, no svojími odmietavými postojmi ku všetkému, čo sa vôkol neho chtiac – či nechtiac dialo, si utváral osobitú a nie práve úspešnú povesť – čudáka, samotára.

Keď konečne odhodil závoj, ktorý mu aj jeho pričinením zastieral oči a pripustil si, že to, čo robí, nie je azda až také správne, najprv nad tým iba pomaličky hodil starou krehkou rukou a falošne sa usmial.

Aj tak je to všetko jedno – pomyslel si tentoraz trpko v duchu – aj tak je to všetko úplne jedno……

No až tak “jedno” to predsa len nebolo a nakoniec to celkom nečakane zistil aj on……

Rovno pred školou, keď už - už cítil pod podrážkou pravej nohy prvý pevný schod… zapotácal sa ako vysoký smrek uprostred prudkého vetra a potom sa vycapil na zem spôsobom, že keby bol niekým iným a stál práve v tejto chvíli za jeho chrbtom, určite by sa hlasito a škodoradostne rozrehotal….

Kto ho to tam vonku do pekla zachránil?

Takže pani Konturová – preberal sa zatrpknuto z letargie – pani Korturová ma zodvihla z tej prekliatej šmykľavej zeme a teraz sedím v jej kancelárii ako kôpka hnoja a určite by som mal v nasledujúcich minútach predniesť nejaké ….nejaké tie slovká vďaky.

Nikdy by si nebol pomyslel, že sa s ním osud tak kruto zahrá, ale keď sa tak už stalo, mal by sa k veci postaviť ako chlap.

…..s dieťaťom a všetkým, čo sa čoskoro pekne krásne rozbehne…..

Obsah?

Ten absolutne nevnímal….

Profesor Doston, mňa asi porazí – pomyslel si vyľakane v duchu.

Profesor Doston bol jeho odveký nepriateľ a keď ho jedného, pochmúrneho dňa onálepkoval takýmto označením, myslel to pri plnom vedomí a v triezvom stave úplne, ale úplne vážne….

Doston ho nemal rád.

To bola neodškriepiteľná skutočnosť a na tej skutočnosti si založil celý vzťah s ním.

Garlik sa zhlboka nadýchol a potom sa premohol povedať nahlas tú fantastickú a neuveriteľnú vetu: “Takže profesor Doston vám so mnou pomohol?” – vyfúkol zo seba a pani Konturová sa odrazu zasekla, ústa jej ostali viseť v prekvapenom a veľmi biedne vyzerajúcom úškľabku a nechápavo pozdvihla oči..

“Čo…čo ste hovorili pán profesor?” – povedala.

Garlik sa zarazil.

Uvedomil, že celý čas, čo sa nechal unášať svojim búrlivým prúdom myšlienok, pani Konturová mu rozprávala a rozprávala…asi o tom ako ho zodvihli, ako ho niesli cez celú halu ako vrece zemiakov a možno aj o jej dieťati, o jej prvých starostiach, o škaredom počasí a o tom ako ju tlačia nové topánky…

Náhle ho ako prudká povodeň zaplavil pocit preukrutnej hanby, krv sa mu ortuťovito vyšplhala hore do končekov uší a Garlik cítil, ako naberajú čerešňovú farbu.

Dobré nie – zopakoval si zreteľne a nahlas v duchu a potom súhlasne zabručal…

“No hlavná vec je, že ste v poriadku pán profesor – usmiala sa materinsky pani Konturová a Garlikovi sa zazdalo, že ho už - už pohladí po červených líčkach ako malého nezbedného syna….

“Viete…ja…dostala zo seba a náhle sa vyľakane zháčila.

Garlik si v zlomku sekundy uvedomil, že v nasledujúcej chvíli mu povie niečo vážne, niečo, čo jej práve okolo očí vykreslilo vejár ustarostených vrások….

Cez okno s odhrnutou nažltlou záclonou videl bezoblačnú oblohu a na nej malé čierne bodky krúžiace na modrastom pozadí ako riedky a slabučký vír.

Vrany – zašepkal nezáživne v duchu – vyzerajú ako sliediace špionážne lietadlá….akoby sledovali všetko, čo práve robím…

“Viete ja vás mám celkom rada – ozvala sa konečne a Garlik odtrhol pohľad od okenného skla a prudko pozrel priamo do jej očí.

Skúmal, či to, čo práve povedala je naozaj pravda a hladal v tých iskrivých hnedých dúhovkách kúsok malej černoty, kúsok tieňu, ktorý by mu prezradil, že pani Konturová nie je vôbec iná ako profesor Doston a pár ostatných….

Lenže Garlik nič nezbadal.

No v skutočnosti ho to vôbec neprekvapilo a aj keď bol hlboko zakorenený pesimista, fakt, že Konturová by ho mohla mať naozaj rada a to dokonca takého, aký je, mu vylúdil na tvári nepodarený a málo vídaný úsmev.

“Naozaj? – odmlčal sa rečnícky – som tak trochu prekvapený, mňa totiž veľa ľudí v láske nemá, bohužiaľ je to tak….. a myslím, že aj vy to dobre viete….neustále sledoval jej pekné hnedé oči a snažil sa nájsť skrytú a dobre hranú pretvárku…no ak je to naozaj pravda, tak?”….

Pani Korturová sklopila zrak a Garlik sa odrazu zahanbil.

V okamžiku zaškrípal veľkými zadnými stoličkami, až mu na krku vyskočilo pole nepríjemných zimomriavok.

“Naozaj proti vám nič nemám a ak sa nehneváte môžeme ostať priateľmi, ale vôbec nie preto, že som vás dnes zodvihla z toho hlúpeho snehu…zachichotala sa…len preto, že naozaj nechcem od nikoho bočiť.”

Hovoríš ako svetaskúsený politik – pomyslel si Garlik – ale ak to nazozaj myslí úprimne…tak prečo by som mal bočiť práve ja?…ak to naozaj myslí celkom úprimne….

Natiahol svoju veľkú, modrastými žilkami popretkávanú ruku a a pritom pozoroval konce prstov, ktoré sa triasli v zohriatom ovzduší.

Profesorka Konrurová sa stále priateľsky usmievala.

“Je vám niečo pán profesor?” – spýtala sa, keď mu jej malá teplá dlaň stlačila štyri prsty.

“Nie, nie – len som si na niečo pomyslel – pokrútil trpezlivo hlavou – dosť nepríjemná myšlienka…a….

“No, ani by som nepovedala, ale profesor Doston je silák, vlastne vás skoro odniesol iba on sám.”

“Určite fučal ako lokomotíva.”

“Asi…tak nejako..tak nejako…šibalsky sa usmievala……

A to bolo dobre.

Garlik bol v duchu nesmierne rád.

Zdá sa, že získal na svoju stranu ďalšiu poblúdenú dušu…a skutočne si bol istý, že to s nám pani Konturová myslí úprimne, ale úprimne vážne.

No fiktívny kliešť, ktorý sa mu trpezlivo zavŕtal do mozgu a ktorý nepredstavoval nikoho iného ako veľkého siláka profesora Dostona, mu nedovolil, aby sa z jeho čela aspoň na chvíľku stratili všetky ustarostené, rokmi vyryté vrásky.

Garlik zakašľal a náhlivo zabočil za roh citrónovo - žltej chodby.

Za pár minút má matematickú prednášku….

Strašne sa mu dalo ísť na záchod.

V miestnosti bolo tlmené svetlo a spoza skromne obsadených lavíc šuchotali pohyby rúk, lakťov a ako tiché zaklínadlá sa k jeho ušiam vznášali nezrozumiteľné študentské poznámky a slová.

Profesor Garlik si to nevšímal.

Dokázal do seba vstrebať všetky najnevyberanejšie, najvulgárnejšie a najhlúpejšie poznámky a vtipy, ktoré občas letmo začul, tak jednoducho, ako každé ráno do hltana vstrebával pariaci sa čaj.

Pomalým, ale istým krokom prešiel až ku katedre a potom sa zvrtol ku všetkým úprimne zvedavým aj úlisným pohľadom.

Ako realista sa tie pohľady naučil prehliadať ( aspoň tie zlé ) a pred sebou videl iba beztvarú masu a kdesi v pozadí nezaujímavé obrazy visiace na stene.

…..dnes vás čaká mimoriadne ťažká ale zato zaujímavá hodina, v ktorej si do tých najpodrobnejších podrobností rozoberieme…..

Škripot.

Zerezal sa mu do uší ako dobre nabrúsená píla a profesor Garlik pozrel spolovice nahnevane, spolovice prekvapene smerom k dverám.

Veľmi priďaleko.

“Áno? – zodvihol zaujato obočie – potrebujete niečo pani profesorka?”

“Áno – pán profesor – povedala teraz už skoro plačlivým hlasom – potrebujeme vašu pomoc – pani Konturovej sa niečo stalo…”

“Čože?” – tvár sa mu zamračila, akoby práve teraz okúsil ten najkyslejší citrón a okamžite sa energicky rozbehol smerom k nej.

“Čo sa jej preboha stalo?” – pýtal sa nahlas skôr sám seba…

Profesorka Libralová sa neustále hystericky triasla.

“Neviem, ale vy ste vraj u nej pred polhodinkou boli?”

Garlik súhlasne prikývol a obidvaja vyši von.

V prednášacej miestnosti aplikovanej matematiky sa rozhostil nezvyčajný hlasitý šum.

“A kto ostal pri nej pani Libralová?” – dostal zo seba pomedzi spŕšky horúcho dychu.

Libralová sa neotočila a neustále cupotala rovno pred ním, pripomínajúc malú školáčku nahnevane rotujúcu po nekonečne dlhých chodbách univerzity B. I. Samuelsona.

“Ostala sama…išla som hneď za vami, keďže hovorila vaše meno…

“Moje meno?” Vari nebodaj omdlela?”

Áno, našla som ju ležať na kresle, ruky mala spustené k podlahe ako bábika a potom keď som na ňu vyliala studnú vodu z vázy na stole ….- Libralová sa prudko, čuteľne nadýchla -….konečne otvorila oči…..

To je zlé…to je veľmi zlé….mračil s detskou hnevlivou usilovnosťou obrvy…všetkému som na vine opäť iba ja…to dievča sa asi presililo a jej krehký organizmus to nevydržal….Garlik zaťal spodnú časť sánky s vervou do tej hornej a v pomarančovožltých odtieňoch žiaroviek osvetlujúcich matné dlhé chodby vyzeral ako nazúrený a nespokojný pitbul….

Keď konečne vchádzali dnu stihol si ešte všimnúť, že na druhej strane sa pri toaletách mihla vysoká, strom pripomínajúca postava a bocianovským krokom pomaličky zabočila za roh chodby.

Garlik vošiel dnu a pozrel na pani Konturovú.

Ako v polosne si uvedomil, že tá postava nepatrila nikomu inému, ako jeho najvernejšiemu priateľovi profesorovi Dostonovi……

“Áno?” – sadol si na pohovku vedľa nej a pritom sa vôbec nepokúšal zastrieť svoj vystrašený a “určite” aj súcitný výraz.

Tvár mala bledú a kožu pod očami fialovú ako sinky po dobrom údere päsťou.

“Pani profesorka…akiste ste sa priveľmi vysilili, keď ste sa so mnou dnes ráno babrali….to je ako zlý sen, pomohli ste mi a teraz vás pochytila taká hlúpa slabosť…odmlčal sa …mám kôli tomu taký prekliaty pocit viny, že si to ani neviete predstaviť, naozaj….”

Pani Konturová sa slabulinko usmiala.

To Garlik nemohol nikdy dopustiť.

Pani Konturová zavrtela nesúhlasne hlavou a Garlik zbadal, ako jej dole čelom putuje malá trblietavá kvapka potu.

“Myslím, že je mi lepšie….dodala potichu…len by som si niečo vypila….

“Donesiem vám čaj….dobre…bude to za chvíľku?”

Nečakajúc na pritakanie alebo súhlasné prikývnutie, odbehla preč a dvere sa potichu zavreli.

Garlik a pani Konturová osameli.

V tom sa opäť otvorili dvere.

Bolo to ako zjavenie z iného sveta. Bolo to , akoby mu niekto práve prišiel povedať, že jeho rodina bola bohužial aktérom ťažkej dopravnej nehody. Garlik sa neustále díval na dvere a uvažovanie mu náhle zamrzlo presne na pol ceste, akoby ho prekvapila náhla zástava srdca a každú chvíľku mal celkom normálne umrieť.

Presne v ten deň sa či už chtiac alebo chtiac, čo bolo vlastne jedno, dostal do priateľského zväzku pani Lodrinovej a pani Kontuirovej a do ešte väčšieho nedozerného nepriateľstva s profesorom Dostonom.

Profesor Garlik sa zmenil na nepoznanie.

No v tom harmonickom, pekne poskladanom živote neustále chýbala jedna súčiastka. Bola to súčiastka, ktorá sa nechcela zmeniť, bol to tŕň v jeho oku a zároveň jeho denná aj nočná mora. Profesor Doston.

Garlik si po tie dlhé týždne neustále recitoval jeho slová, poznámky na jeho adresu a staré známe vševediace ironické úsmevy, ktorými ho častoval tak pravidelne ako dobrá vtáčia matka kŕmi svoje vyhladnuté deti…..

Ale na to, aby mu to niečo vyviedol… mu chýbala odvaha a hlavne jednoduchá fantázia kriminálnika.

A tak si vymyslel ďalší spôsob obrany.

A Doston to vycítil tiež. Zmenil sa na chŕliaceho draka a hneď ako podvedomky vybadal, že naberá ešte väčšiu prevahu …….dával Garlikovi - jednoducho povedané - pekne zabrať.

V škoskej jedálni bolo dusno a na oknách sa trblietali nespočetné kvapôčky zrazenej pary.

Profesorka Konturová vyzerala sviežo a pritom, ako sa skláňala k tanieru polievky zahalenom v obláčikoch pary, jej vlasy neposlušne padali pred tvár.

Garlik pocítil za zubami horkastú chuť rasce a soli. Napil sa z pohára a potom pozrel na pani Konturovú:

Profesorka Konturová pokrčila útlymi plecami a na tvári vystrúhala pochybovačnú grimasu. Ústa mala plné obedňajšieho chodu a líca sa jej krčili ako dva veľké vrásnivé vaky, v dôsledku čoho mohla na rozprávanie na chvíľku úplne zabudnúť.

“Neviem..” – povedala napokon….a je mi to úplne jedno, ale vám asi nie, čo?”

To bola svätá pravda. Garlik mal celý myšlienkový pochod spätý s konaním, rozprávaním a vôbec…. celkovým životom, ktorý viedol Doston. Registroval všetko, čo sa okolo neho dialo, ako výkonný….neuveriteľne výkonný a posadnutý počítač….

Chcel, aby ho prichytil pri niečom, čo by po toľkých mesiacoch konečne vylúdilo na jeho tvári ten krásny, škodoradostný úsmev….chcel, aby mu vrátil všetky jeho posmešné slová, jednou jedinou veľkou ranou….

No osud mu zatiaľ vôbec neprial.

Akoby sa mu Doston v jeho predstavách mlčky posmieval.

Autobus nezáväzne vrčal a okolo neho sa rozprestieral šum tichých, hlasitých a polotichých hlasov. Držal sa hrubej kovovej tyče a premýšľal. Premýšľal, či do toho má ísť a či by v tejto pekérnej chvíľke nebolo oveľa lepšie opäť si obliecť starý kabát, opäť upraviť svoj životný štýl a navrátiť ho do vychodených kolají.

Ale to bolo skoro nemožné.

Cítil, že voči všetkým profesorom a profesorkám na čele s rektorom, ktorí sa s ním na univerzite tak zázračne spriatelili má určité záväzky a charakter mu prísne nakazoval, aby ich dodržal. Vždy je to tak, priateľstvo je plné záväzkov – uvedomil si ako v čudnom polosne….

Priateľstvo je plné daromných a nechcených záväzkov….

Judita sedela za stolom a popíjala šálku kávy.

“Čo sa stalo?” – spýtala sa celkom pokojne, tak ako to vedela len ona a nikto iný. Garlik pozrel do jej živých, vodnatých očí a skleslo spustil líca. Vedel, že aj keby svoje skryté tajomstvá tajil najlepšie ako vedel, nikdy by svoju ženu neoklamal.

“Dnes je ten večierok….pokrútil hlavou intenzívne, akoby práve odmietal urobiť niečo strašné a zlé…..vôbec sa mi tam nechce ísť….neviem prečo, ale bojím sa toho…..”

“A čoho sa bojíš konkrétne, nebodaj nie tých ľudí, s ktorými si sa, ako si vravel konečne spolčil….hm…

“Sám neviem, je to ako, akoby som mal nejakú predtuchu…”

“Takže predtuchu…usmiala sa…a akú?”

“Neviem…že sa stane niečo zlé…”

Garlik si odkašľal a pozrel na jej krk, do očí sa akosi neodvážil…..cítil sa, akoby všetka jeho odvaha, všetok jeho zdravý, nedôverčivý úsudok načisto vyprchal do priezračného vzduchu.

Cítil sa ako bez jediného kúska životnej šťavy..

“Prosím ťa, je to len hlúpy večierok, prídeš tam, potom odídeš a vôbec nič sa nezmení…presviedčala ho, ako presviedča starostlivá matka svoje dieťa pred prvým dňom dochádzky na školu.

Garlik sa usmial….a….

…..a dúfal, že ju tým upokojil….

Vôbec neveril tomu, že nejaký večierok nemôže nič zmeniť. Každý okamih, každá hlúpa sekunda dokáže zmeniť jeho život alebo zmýšľanie silnejšie ako ničivá povodeň….tušil, že na tom večierku sa pochytí s Dostonom, že Doston mu nedá pokoj a pôjdu po sebe ako dva panovačné levy zavreté v klietke….a to tušenie mu dodávalo chladný kalkulačný úsudok…

Keď sa niečo stane, zariadi sa podľa situácie, keď nie, od radosti sa opije tak, že ani nedôjde domov.

A ak hej, tak určite iba po štyroch….

Premýšľal, že je už dosť starý na večierky, no keď si v pamäti systematicky prechádzal všetky vráskavé a rokmi poznačené tváre, ktoré dovárali jeho prostredie na škole, akoby sa kliešťami štípal do kože…..bolo tam predsa toľko starcov a stareniek, že v ich spoločnosti by sa ani Abrahám necítil nesvoj…..

Začal si popiskovať dávno zabudnutú pesničku a pri zvuku vlastných zošpúlených pier mu na chvíľku neviditeľný vietor odvial chmáry, ktoré mu obklopili myseľ.

Povedľa sa z čiernej tmy vyrútilo auto, oslnivo mu vrazilo predné svetlá do tváre a potom zmizlo za zákrutou a spoza kmeňov stromov sa ozýval tlmený, pradivý zvuk vzďalujúceho sa motora.

Za posledným strom na kraji zákruty sa ukážu prvé obrysy komplexu univerzity S.I.Samuelsona. Bolo to istejšie ako smrť a Garlik sa toho aj primerane vydesil.

Cítil, že žalúdok sa mu prudko zovrel.

Spoza sklenených dverí sa ozývala rytmická, pomalá hudba a Garlikovi naplo krk ako pregĺgajúcej husi, na čo sa pevne rozhodol, že sa obráti a úplne pokojne nastúpi na prvý autobus, ktorý ho odtiaľto odvezie hoci aj do samotného, horúceho pekla. Prstami zvieral chladivú kľučku a na bruškách palcov pocítil mokré kvapky, ktorými bola preňho z nepochopiteľného dôvodu orosená….

Zrovna, ako chcel urobiť ťah, ktorý by prinajmenšom o pár ďaľších koliesok pretočil jeho ďalší vývoj života na univerzite, spoza sklenenej výplne dverí sa vykreslila tvár profesorky Jantárovej a vo večerných, modrozelených šatách sa niesla po chodbe plavne ako nehmotný duch.

Garlik sa zdvorilo usmial.

“Asi som prišiel neskoro?.” – zabručal, hlasom, ktorý ani v najmenšom nepripomínal, to, čo mu vychádzalo z úst, keď bol obvykle pokojný a vyrovnaný.

Profesorka mávla rukou.

Garlik už nič nepovedal.

Preglgol veľkú slinu plnú strachu a počúval ako opätky tridsaťročnej profesorky Jantárovej melodicky klepkajú po vydláždenej chodbe. Zdalo sa mu, že je tak zvláštne iná, tak pekná a šarmantná, až mu hlavu a krk zalial čudný, hrejivý pocit.

Garlika prekvapilo koľko je tu ľudí a v nebadateľnom zlomku okamihu ostal vydesene stáť na začiatku sály a cítil, ako sa mu ruka profesorky Jantárovej jemne kĺže po lakti.

Zastavila sa a chápavo sa usmiala.

Viečko nad pravým okom sa mu sotva badateľne trhane chvelo, čo bolo jasným následkom jeho vnútorného rozrušenia a profesor Garlik, ktorý bol na svoje telové výpadky už dokonale zvyknutý a pripravený, si ukazovákom a palcom pricvikol vzbúrenú kožu a pritom popod dlaň s neochvejnou zarputilosťou prehľadával medzi hýbajúcimi sa telami tvár profesora Dostona a s ním sa nesúce, neustále nebezpečie.

Našťastie alebo nanešťastie, nezbadal ho, to mu však na pokoji vôbec nepridávalo, ba naopak, cítil sa akýsi nesvoj, akoby stál na rozvášnenom, ľuďmi preplnenom námestí a hoci vedel, že je tam človek, ktorý ho chce zaryto zlikvidovať, jeho totožnosť ani tvár nikdy nepoznal……

“Pán profesor….všimla si ho profesorka Konturová a profesor Sundin, ktorí stáli povedľa tancujúcich ľudí a zatiaľ, čo Garlik pozeral, kam sa tak náhle vytratila profesorka Jantarová, kývali naňho a hádzali poloopilecké, láskavé úsmevy….

Sundin sa zatváril nanajvýš chápavo a pani Konturová potichu zaochkala a hneď sa napila s pohára oranžovej karamelovej tekutiny…..čo podľa Garlika nemohlo predstavovať nič inšie, ako dobrú a kvalitnú whisky…

Zdalo sa mu, že sem začína takpovediac neočakávane zapadávať a hoci na jeho gusto a chuť tu bola pomerne prihlučná muzika a všade naokolo toľko jedla, že nevedel, kde mu žalúdok stojí, začínal sa cítiť tak neuveriteľne dobre, až mu to samému prišlo podozrivo divné…

…Doston…napadlo ho ako v zlom sne…

…a prudko sa otočil.

Garlik sa zmohol na len na to, aby udivene roztvoril počiatočný otvor svojej tráviacej sústavy a Doston mu mohol pri troške trpezlivosti porátať v ústach všetky plomby.

Hľadeli na seba, rovno do stredu nehybných očí….

“Zdravím Garlik.” – prehodil zo suchou istotou v hlase a jeho bezcitné ústa sa zdeformovali do niečoho, čo by sa podľa Garlika dalo s poriadne prižmúrenými očami a ešte väčšou dávkou fantázie nazvať ako- úsmev.

“Prečo ste prišili Doston.” – zatiahol ešte mŕtvolnejším zvukom ako on a pritom všetkom sa kdesi v pozadí mysle cítil ako pištoľník pred najdôležitejším a najnebezpečnejším, smrteľným súbojom….

“Prišiel som sem takým istým spôsobom ako vy, na tú hlúpu modrú pozvánku, ktorú som iba včera našiel v schránke….nič viac profesor.”

Garlik pokýval hlavou a ďalej trpezlivo znášal závany dymu, ktorými ho Doston tak láskavo častoval.

“Viem prečo ste prišli pán profesor – vyšplechol mu do tváre Garlik a pritom bol nesmierne rád ( možno, že aj trošilinku hrdý ), že to tak zdravo a s istotou dokázal…..prišli ste sa zabaviť na môj účet, nemám pravdu…usmial sa, hoci mu bolo z toho skôr do plaču a snažil sa, všemožne sa snažil, aby Doston nezbadal ani šipku toho búrlivého boja, ktorý vo svojej duši práve zvádzal…..

“Ho,ho, pán profesor – víťazoslávne sa zaškeril – to vám teraz nemôžem povedať….myslím, že sa budete musieť nechať prekvapiť…

Garlik sa pohŕdavo usmial a potom sa prudko otočil a pozrel na tancujúci sál.

Stále nechápal, prečo sa na takéto večierky nepozývajú aj manželia alebo manželky, ale teraz na to nechcel myslieť.

Premýšľal, čo sa tam môže skrývať a hlava sa mu zničoho nič ponorila do intenzívnej a pichlavej bolesti.

Zakaleným, opitým pohľadom pozeral na čašu, do polovice plnú jantárového moku a hneď ako z hnusom vyhrnul pravú časť nosa , nahol ju a pokojne sledoval, ako vodopádik vína z tlmeným člapotom dopadá ma lesklú dlážku.

Profesor Garlik to síce robil iba zo svojej príslovečnej mrzutosti a takisto pod vplyvom mámivého alkoholu….ale nič takého robiť nemal.

V dôsledku toho čľapkavého, jaskynného zvuku nepočul kroky, ktoré sa zlodejsky ozvali tesne za jeho chrbtom.

Akoby sa ich tichý tvoriteľ istý skutočnosťou, že Garlik ich nemôže počuť, ani nesnažil aby ich čo len trošilinku stlmil.

Garlik dokončil svoj vínový obrad a náhle sa vydesene strhol….…

Klát sa s nonšalantným oblúkom pozdvihol k stropu.

…..prudko otočil tvár…

a drevo mu z tupým úderom dopadlo rovno doprostred čela…

Keď sa prebral, zdalo sa mu, že mu niekto veľkým prstom tlačí rovno na pulzujúce miesto, odkiaľ sa mu do celej hlavy rozlievala neznesiteľná bolesť.

Ruky mal skrútené za chrbtom a na zápästia mu tlačili silné, škrtiace povrazy.

Bol sám.

Naokolo bola uhľová tma a v chladnom ovzduší sa vznášal pach mokroty, zatuchliny a vody, všetko mu dokopy pripomínajúc vôňu rozhorúčených chodníkov po krátkej letnej búrke.

To by však určite znamenalo novú vlnu bolesti a tak iba ďalej tupo hľadel do čiernej tmy a pred očami sa mu vybavovali farebné, rozmazané obláčiky, aké sa ukážu každému, keď dlhšiu chvíľku hľadí doprostred slnka a potom na chvíľu zatvorí oči.

Bol to Doston.

Nik iný ho nechcel zničiť tak precítene ako on.

Garlika popadol nekontrolovaný hnev.

Musí sa dostať z tých povrazov….ale….

Garlik sa vydesil, gúľal veľlými očami a na čele opäť pocítil záplavu tvrdej a bodavej bolesti….. no v tejto chvíľke mu to bolo ukradnuté. Akoby mimo hlavného prúdu myšlienok zistil, že sa nachádza v zatuchnutej pivnici a potom sa tá úvaha rozplynula v mokrom studenom vzduchu a profesor Garlik sa cez záves bolesti sústredil len na jednu jedinú vec….blížiaci sa čierny tieň a tiché, čľapkavé kroky, ktoré, akoby sa ozývali zo všetkých, všetučkých strán……

Postava ostala stáť v dostatočnej vzdialenosti,aby ju nespoznal a v tom sa rozsvietilo svetlo.

Garlik z hrôzou rozšíril zreničky.

Akoby mu rovno na sivé temeno spadol obrovský, ťažkotonážny balvan.

Nevydal ani jediný náznak udiveného hlasu, ani jedinú indíciu, ktorá by hovorila, že ešte stále žije a nezamrzol na chladnej murovanej dlážke... v pivnici pod aulou katedry matematiky a pritom tam niekde hore nad ním sa celkom určite ešte stále tancujúc krúti celá, celučičká smotánka univerzity.

Garlik zúfalo zachrapčal.

“Nie, nechcem Sundin….zašomral zlomeným hlasom a aj keď sa neuveriteľne, neuveriteľne snažil, nedokázal zastaviť záchvat slabosti, kôli ktorému musel neustále a nasilu pregĺgať, aby nedal tomu naničhodníkovi najavo, aký má panický strach…

Sundin sa prehol, akoby ho niekto veľko dýkou bodol rovno doprostred chrbta ( tá predstava sa profesorovi Garlikovi vôbec nebridila ) a potom sa miestnosťou, čiernou a temnou ako čerstvo otvorený hrob ozval jeho chichotavý, detský smiech.

Miestnosť sa ponorila do strašidelného ticha, Garlik počul Sundinov škrípavý dych a kdesi v neviditeľnom pozadí sa ozývali akustické, sotva počuteľné zvuky rezkej tanečnej hudby….zdvihol ľavé obočie a načúval.

Áno bolo to naozaj tak. Pekná penička – pomyslel si – veľmi pekná pesnička - a bolesť uprostred čela mu skrivila tvár ako pokrkvaný celofánový papier….

Napravila si husté hnedé vlasy, pohodila bujnou hlavou a spolu s dráždivým zvukom klopkajúcich opätkov sa pamaličkým krokom posunula smerom k nim. Garlik sledoval, ako sa láskyplne pozerá, videl ako ladne a rázne pohybuje svojím telom a v rukách drží neodmysliteľný, nedopitý pohár oranžovej whisky…..

“Len som si nachvíľku odbehla….povedala nenútene, neustále sa zvodne smejúc…pozrieť sa, ako sa vám darí pán profesor.”

“Myslím, že je mi celkom dobre.” – odvetil zatvrdilo Garlik a na svoje a možno aj ich počudovanie bol odrazu ľadovo pokojný a všetko, všetko, čo sa teraz v jeho blízkej prítomnosti dialo, vnímal ako zlý a neosobný film…

Dávno predsa tušil, že sa dnes niečo stane, vedel, že piatok, druhého júna bude jeho osudný, prelomový deň, tak ako každé choré zviera vie, kedy musí umrieť…zdalo sa mu to tak prosté a koniec koncov správne, že dostal neuveriteľnú chuť len tak zavrieť svoje priesvitné, starecké viečka a ponoriť sa do nekonečne dlhého spánku….

“To je veľmi chutná whisky…ozvala sa pani Konturová…mám ju veľmi rada, ako ste si už určite všimli…a vám…povedla potichu…vám dovolím vypiť celučičkú fľašu pán profesor…

Garlik zavrel oči.

Chcú ma opiť – pomyslel si – a potom ma odkrágľujú ako nepotrebného starého králika.

Nikdy netušil a nikdy by si ani nebol pomyslel, že profesorka Konturová svoje priateľstvo k jeho maličkosti len tak veľmi kvalitne hrá.

Nepotreboval sa už zbytočne rozčuľovať.

To by nemalo absolútne žiadny význam…..

“Robte si, čo chcete….zaševelil pomedzi zovreté pery a potom sa zodvihol do sediacej polohy, lýtka vykrútil popod stehná a hlavu naklonil o pár centimetrov dopredu, v dôsledku čoho pripomínal v pivničnom prítmí turka zmoreného prisilným množstvom ópia…..

“To aj urobíme pán profesor.” - uškeril sa od ucha k uchu Sundin.

Fľašu, ktorá sa mu po celý čas jemne hompáľala v ruke, chytil pevne… kúsok pod tenkým hrdlom a druhou , naoko ťarbou, no Garlik veľmi dobre vedel, že obratnou rukou ju šikovne odzátkoval.

Z hrdla vyšiel pukavý zvuk a Sundin sa divoko zarehotal.

Garlik z hnusom odvrátil tvár.

V tom mu na krk tvrdo dopadla Sundinova ťažká, obrovská noha.

“Profesor Garlik, chceli by ste nám ešte niečo láskavé na záver povedať?” – spýtal sa viditeľne otrávený Sundin.

Garlik neodpovedal, stále sa spamätávajúc z tvrdého kopanca.

“Kým sa to stane musím vám ešte niečo pripomänúť… vy násilník.Viete, to s tou udalosťou…ozval sa odrazu milý hlas a následne i chichot profesorky Konturovej….ako ste mi pán profesor pribehol do kancelárie na pomoc ak si pamätáte, tak to….hmm….bol iba obyčajný podfuk. Chcela som sa s vami zblížiť….chcela som, aby ste….

Nechcem, aby som si ešte aj tým pokazil odchod z tohoto sveta – premýšľal letargicky a zistil, že ho premáha pokojný a možno aj oslobodzujúci spánok.

“Tak teda…ak nám už nič nepoviete.... profesor Garlik, dáme sa do toho….. zašomral o chvíľku z diaľky Sundinov priškripnutý hlas a v pivnici sa rozprestrelo nič nehovoriace ticho.

Kontúrovej chichot s náhlosťou zanikol a Garlik si to horko – ťažko uvedomil.

Ozvali sa kroky, dlhé a dunivé, sprevádzané rituálnymi výdychmi sípajúceho dychu…

( obzrel sa a zbledol )

….Sundin sa k nemu kolísal ako obrovský nemotorný opičiak a v ruke fržal svoju vražednú zbraň…….fľašku plnú silnej whisky…..

je holá pravda.

Garlik zdesene zatvoril oči.

Ticho.

Kdesi vzadu rytmické, tlmené pípnutie.

A Opäť ticho.

Nič, len to záhrobné upokojujúce mĺkvo a akýsi známy, veľmi známy pach ho obostierali ako sladký balzam a Garlik si uvedomil, že žije. Na napnutej pokožke pod očami cítil chlad a po celom tele vláčne studené prádlo.

Zdalo sa mu, že ho od piät až po stuhnutý krk prefukuje vlažný vietor.

Ležal.

Pod chrbticou cítil mäkké lôžko a nad sebou skoro nič nevážiacu hladkú perinu.

Uprostred hlavy sa neustále ozývala akási vzdialenú bolesť, no bola to len nepatrná kvapka oproti tomu, čo prežíval predtým…..

Alebo nie?….

Vedel, že tá bolesť tu bola…vedel…

Ale kedy? A prečo?

Profesor Garlik nahlas preglgol.

Otvoril oči a do hnedých zreníc mu vrazilo neúprosné svetlo, no rozhodol sa, že vydrží. Pozeral sa na čistobiele steny, na rad upravených lôžok a zopár neustále pípajúcich prístrojov, ktoré ho obklopovali ako neživí, kamenno siví strážci.

Bol v nemocnici?

Ale prečo?

Opäť ho zasiahol vír nezaraditeľných spomienok a Garlik ho po chvíľke unavene zastavil. Nerozumel im. Nepoznal ich. Boli mu načisto cudzie.

Prehol krk aby lepšie videl a v tom sa zarazene strhol.

“Dobré.” – odvetil prekvapene Garlik.

“Ako ste sa vyspal?” – usmial sa, no ten úsmev, akoby vôbec nepasoval k jeho vážnej, až precízne vážnej tvári….

To bude doktor….kamarát psychiater…asi chce zistiť môj duševný stav, že mám pravdu – spýtal sa v duchu sám seba a potom sa odmlčal a hľadel na doktora.

Ale prečo? Prečo to chce zistiť?….

“Myslím, že dobre.” – odvetil Garlik a ako na potvrdenie dlho a s pôžitkom zívol.

“Viete, chcel som vám len povedať, že pani Konturová a pán Sundin sú vo väzení a takisto aj ich skrytý komplic profesor Markot…..našiel som vás tam ležať a ešte nedošlo k najhoršiemu…okamžite sme privolali políciu a tých dvoch sme držali pekne v šachu….

Garlik pokýval strapatou hlavou.

Absolútne nevedel o čom ten človek hovorí.

No ako psychiater…ako psychiater má to určite adekvátny dôvod.

Ľahol si a nachvíľku zatvoril viečka. Cítil sa akosi otupene, akoby vypil viac ako zvyčajne znesie a uprostred mozgu sa mu utváral neustály rad divných, zlepených spomienok, ktoré nedokázal pochopiť.

Garlik naňho nemo hľadel….

… hľadel ešte hodnú, tichú chvíľku a aj keď profesor Doston už dávno odišiel, neodtŕhal zrak od bielych nemocničných dverí.

Nerozumel mu.

Ten človek sa mu zdal celkom…. celkom sympatický……..

KONIEC