KINO

KINO

 

Staré pochmúrné kino.

Z poslednej rady sledujem

zažltnuté plátno.

Potuchlý vzduch mi pripomína,

že som tu už dávno nebol.

Zo stien a stoličiek

je cítiť naše

prvé lásky,

prvé stretnutia,

prvé chytenie za ruku.

Bielo čierne obrázky sa na plátne

striedajú ako

obrazy v najväčšej galérii sveta.

Dej začína byť zaujímavý.

 

Obzerám sa.

Okrem mňa tam nikto nieje.

 

To poznám!

Aj toto poznám!

 

Obzerám sa.

Kino je plné,

len moja stolička je prázdna.

 

Ako je možné,

že som na plátne?

Prečo sa jedni smejú,

ostatní nadávajú?

Chcem von!

Cestu von dláždia

osudy a príbehy druhých.

Chcem von!

 

Chcem naozaj von

z tohto najmenšieho

kina na svete,

ktoré sa volá

svedomie?

---