Kedysi som cestovala so strýkom na prázdniny.

Z Bratislavy do Košíc.

Vlak preplnený,

a moje ľudské potreby:

WC a na kufroch ľudia.

Sedia.

Vlak stojí v Žiline.

Času dosť.

Dlhá prestávka.

A strýko, keďže som dlho trpela, vybehol so mnou na stanicu.

WC

A hneď sa vraciame.

Nie,

vtedy sme nevideli

NIČ,

ani len posledný vagón.

Zdesenie...Taxík po ďalšiu stanicu,

kopa výdavkov...

...vlak i s kuframi, všetkým, je

PREČ.

Lístky – POZVANIE NA CESTU – TAK MÁLO ČI TAK VEĽA? -- nám ostali!!!

„Príde OSOBÁK

Nič vám skôr do Košíc nepríde“

A tak miesto o piatej, prišli sme v hlbokej noci, NO PRIŠLI SME!

NIE, NEVZDALI SME TO!

A pre mňa tu bol po celý čas strýko.

Nič nebolo stratené!!!

Naše veci NIEKTO odovzdal– DO ÚSCHOVNE!

VĎAKA MU!

Happy end!!!

***

POSTEĽ

ÚĽAVA

ZASLÚŽENÝ ODPOČINOK

SPÁNOK

nevedomie

A ZOBUDENIE:

So zavretými očami

vnímam spoza dverí smútočnú hudbu z rádia. 

Dramatické slová, no nerozumiem!

Už s otvorenými očami

dlho so strachom ležím,  nič nevidím a nechápem.

Vonku niečo čudné.

Tesne nad mestom neprerušovaný zvuk helikoptér, lietadiel...

Príchuť tragiky, a ja  neviem, čo sa deje...

21.8.1968!     Bratská pomoc...