Naposledy

Stál si na prahu a túžil odísť

pod ťarchou slov a gest oboch nás,

túžil vyjsť von a zmyť ten pocit

byť vinným bez viny a bez toho, čo máš...

Hľadel si späť a ruky sa ti chveli

bolesťou chvíľ, ktorých meno je “včera”,

krásnych a smutných ako sme ich chceli

keď chýbalo málo a stalo by sa veľa...

Vedel si a poznal reč môjho tela,

že pohľadom stačí dotknúť sa duši,

koľko nocí a dní som v nádeji tlela,

že nájdeš kúsok nehy v tej vyprahlej buši...

Bohatstvo, ktoré v pominuteľnom si hľadal

a nevidiac, čo strácaš

moja láska musela byť svedkom...

Dnes viem, aký veľký význam je malého slova

v bolestných spomienkach ešte žije, ešte ho nosím,

mám strach, niet síl pokúšať sa znova

tak poslednýkrát ťa prosím...