Udalosti

...také nedávne, položené vedľa seba...

Tá prvá:

Vybrali sme sa na výlet autom. K priehrade Dunaja.

Kompa. Chceli sme prejsť na druhý breh kompou. Je to umenie, ale my sme dokázali trafiť časové obdobie, keď má posádka lode dlhšiu prestávku.

A čakáme, stojíme. Najprv ešte so zapnutým rádiom. Potom nám došlo, že sa vybíja zdroj napätia...vypli sme rádio.

Ale  keď bolo treba – tak o trištvrte hodiny štartovať – nič.  Auto robí prieky, nechce, nechce štartovať! Napokon sme zistili dôvod: štartujeme, štartujeme, chceme naštartovať a ešte stále máme zapnuté svetlá! Motor však nebežal. Akumulátor je teraz už načisto vybitý.

Dosť ďaleko od domu sme si uvedomili, že nemáme so sebou peniaze ani telefón...

Nervózni šoféri za nami už celú večnosť obchádzali prekážku - naše auto otočené do strmého kopca a nás v ňom. Celú večnosť sme sa dusili vo vlastnom pote a nebolo to teplom: ale našou situáciou. Bolo treba vymyslieť plán. Ale nijaký nás nenapadal. A ktovie, dokedy bude tá kompa ešte premávať...vraj kým bude dosť záujemcov.

Tak napokon stalo sa: Vymysleli sme ho, ten plán!

Treba niekoho prehovoriť, aby jedného z nás zaviezol domov. Ale najprv musíme vymontovať akumulátor, lebo bude ho treba zaviezť domov, tam nabiť (to je na niekoľko hodín, veď je úplne vybitý) a  bude ho treba aj doviezť späť.

Ten druhý z nás počká tu – strávi noc v aute, nie že nejakí zlodeji...

No, plán už nejaký bol: mali sme vedomie mnohých možných budúcich ťažkostí, no našli sme nejakú cestu, akési riešenie situácie... Bola som plná odhodlania, chystala som sa poobchádzať postupne šoférov, ktorí čakali pred nami v rade – možno budem musieť osloviť aj na tých za nami, ktovie? Verila som, že sa niekto určite nájde, kto sa dá prehovoriť...

Môj muž len tak mechanicky skrútol – ako už tisíckrát predtým - kľúčom, a  - teraz auto naštartovalo!

 Problém bol zrazu vyriešený. Bez toho, aby sme pohli prstom.

Prečo?

A prečo nie dovtedy?

***

Druhá udalosť s pred týždňa:

Tak, ako asi približne pred rokom, vychádzajúc z našej brány, zacúvala som smelo a rozhodne dozadu a vrazila som do odstaveného susedovho auta!

Húkanie, vrieskanie – alarm...

Sused aj suseda vybehli, hromžiac a hrešiac , sršiac hnevom – no veď táto situácia je im dôverne známa, už je to i tradícia – plne chápem! Pred rokom museli potom oni vybavovať...dávať opravovať...I keď škoda bola nahradená z mojej zákonnej poistky!

Teraz: My škodu nemáme, zisťujem.  Ale na zem čosi vypadlo, zo susedovho auta. Svetlá sú rozbité!

Prežila som hanbu, výčitky, uvedomenie si, že ak zo zákonnej poistky, tak to je veľa námahy pre môjho suseda, to musí on vybehávať...áno, aj opravu.

Šok!

A napokon sused zobral to niečo, čo bolo na zemi a jednoducho vložil do otvoru na aute. A auto už bolo úplne v poriadku...Ja som mu síce ešte radila, nech si skontroluje svetlá, no začal sa smiať, že načo? To boli len nejaké formálne záslepky, ktoré majú vyzerať ako svetlá.

Zase sa nič nestalo.  Mohlo sa.

Horor to bol teda pre mňa riadny.

Preboha! Aj tak!

***

Tretia udalosť, tá zo štvrtka:

Posledné peniaze a zmizli. Ak zmizli, tak niekto z domu, tak niekto z nás? Boli tam a majú tam byť a nie sú. Iná možnosť nie je. Niet jednak z čoho žiť,  ale, čo je najhoršie: kto z nás? Prečo? Sem sme sa dostali?

Tak po necelej hodine sme ich našli. Bola predsa aj iná možnosť. A úplne logická. I keď nik na ňu nepomyslel...

Koľko napätia, strachu! Úder, i keď všetko dopadlo výborne...

***

Rozmýšľam, prečo... 

A prajem si, aby i v iných prípadoch...

A hlavne, keď ide o človeka, lebo tu išlo - o menej.