Najkrajšie meno

Najkrajšie meno spomedzi mien,

mrákavé ticho uprostred ciev,

vysloviť sa bojím v uličke stien,

čo iba ja cítim, iba ja viem.

Ako mi slová nedajú spávať,

ako ma občas ich trpkosť mučí,

ako veľmi chcem dať, chcem dávať,

a stať sa snehom padajúcim,

pokryť mestá i púšť krásne na bielo,

postriebriť okná na všetky časy,

aby sa každé srdce na to zasmialo,

aby sme sa v nich opäť raz našli.

Najkrajšie meno spomedzi mien,

stratené meno uprostred chcenia,

vrátiť si prajem okamih ten,

v ktorom vesmírne svety sa menia.

Keď bolo miesto pre všetky krásne dary.

Je to dávno a preds' to bolo iba včera,

keď posol nosil vetvičku večnej jari,

tie chvíle - moja duša za tým dnes zmiera.

Najkrajšie meno spomedzi mien,

môj rozum je ďaleko odo mňa,

ako povedať, čo povedať chcem,

slovami, ktoré on sám nepozná?

Chýba mi sladká jeho vôňa, vôňa toho mena,

a ja neviem ako tú prázdnotu slovom vyjadriť,

chýba mi ako čistá voda, duša je však nemá ...

to, čo bolo skryté, už nedokážem ďalej skryť.

A tak vyjavím tajomstvo asi,

ale iba to, čo bolo, je, iba to viem,

že si pre mňa iba tým, čím si -