Po čase

nanovo pole slnečníc:

dcéry Slnka,

nedávno

žiarivé, svieže a tak ladné,

dnes ticho a skromne

na poli

Ich telá už celkom iné...

Neohybné,

bez krásy, bez všetkého toho,

čo nádherou vyvoláva

úžas!!!

a sú tak veľmi hodné lásky

i keď tam špatí

nejeden suchý, černejúci zošúverený list,

i nalomená byľ

***

NEDÁVNO

tancujúc tanec so Slnkom,

s nádejou hľadiac za milovaným:

zapáčiť veľmi sa chceli

a v túžbe udržať kontakt,

nasledovali,

v čom prianie tanečníka pochopili,

a či mýlili sa?

cítili význam, veď verili

a išli za svetlom

***

A DNES?

So tratou krásy

(zoschnuté listy, bez lupienkov žlte, ich tváre tmavé, smutné, ťažké...)

áno,

zrejúc oťaželi

pokorou ohnutý chrbát...

nič nie je jasné,

hlava je tak veľmi

najťažší balvan

***

slnečnica

raz ráno

keď sa zobudila,

s hlavou natoľko plnou

bremien z prijatých úloh,

že nevládala zdvihnúť

bezstarostne hlavu,

nie, už to nejde,

niet sily

najprv jedna,

a ako rástli zrná,

i tá druhá, i tretia, ...,a posledná

ostala

so sklonenou hlavou

...nedá sa hľadieť už ani za milým...

plná zrniečok služby

 čaká

pokorne, bolestne zrejúc

obrátená

jediným spoločným smerom,

ako jej sestry...

cieľ predurčili

jas, svetlo a teplo

a ja viem, že jej život je

neokázalou krásou

darom a požehnaním