Dar

Neviem to povedať nahlas, iba v šepote,

neviem to zakričať, keď som v slepote,

neviem to vysloviť, tak iba pošepkám,

i keď neviem, či môžem, veď ťa nepoznám.

Nechcem prekročiť tajné hradby tvojho sveta,

moja modlitba s tvojou nie je ničím spätá,

a predsa chcem, moje srdce to tak žiada,

láska zo mňa si len k tebe s úľavou sadá.

Po údoliach kráčam spolu s tvojím tieňom,

v úsvite, v pote dňa, na náhrobku kamennom   

a každé poludnie sa s tebou stretnem,

moja cesta s tvojou sa zakaždým pretne.

A je to ako zázrak, májové volanie,

šťastie je zámotok, ktorý zrazu spadne

a vyletí motýľ, okrídlená túžba, sloboda,

zurčiaci potôčik, radosť, neskonalá pohoda.

Viem, že o tom nič nevieš, veď si ďaleko,

je to iba sen, čo mi v duši prelietol.

Ale čo ak by to bola pravda naozaj?

Smiešok by ti z pier určite neschádzal,

úsmev, ktorý by sa šíril ako opar, mámenie,

opojný nápoj, vo mne by vyvolal slnka zatmenie

a ešte ľúbosť by vyhnal na zelené pastviny,

jej krásu by strážil pastier, anjel bez viny ...

Ach, neviem to povedať nahlas, iba v šepote,

neviem to ani zakričať, keď som v slepote,

pretože nevidím, čo v sebe skrývaš,

keď sa na mňa očami mlčania dívaš.

Počúvaj teda slová, ktoré ti šepkám v básni,

zapáľ v duši všetky sviečky a ostatok zhasni,

láska je jediné, čo núkam ako dar, čo ma ovláda,

lebo je vždy iba darujúca a nikdy späť nežiada.