O trpkých spomienkach

Trápi ma veľa vecí, ich skrytú bolesť v sebe nosím,

občas ma navštívia a vtlačia do očí tmavé slzy,

a keď stojím pred nimi ako človek nahý a bosý,

odídu, aby o malú chvíľu ku mne znova vkĺzli.

Vyčítam si prchkosť a mnohé neuvážené činy,

tiež mnou pokládané otázky a snáď ťaživé slová,

pre ktoré nemôžu voľne a slobodne dýchať iní

a pre ktoré aj mňa zaplavuje pocit nepokoja.

A tak sa znova vraciam na mínové polia,

hľadajúc odpoveď na to, čo sa vtedy stalo

a oživiac spomienky, ktoré aj dnes bolia,

vidím ako v zrkadle to, čo mi spánok vzalo.

Vidím vety, ktoré vyslovené boli nechcene,

to preto, aby skryli city doteraz stratené,

vidím smútok očí a výčitky v nich živené,

lebo miesto nebies sa kopali hroby do zeme.

Však viem, že vtedy to nemohlo dopadnúť ináč,

bolo to iba hľadanie, i keď stále neznáme,

hľadanie scestné, často sme vraveli: Prepáč,

dnes spoznávam, že nutné pre dnešné poznanie.

Len v opakovanej lekcii sa zrodí cesta,

stratená, nájdená, ktorá sa k Bohu tiahne.

Ďakujem, že k nám, i keď bolestná, sa zniesla,

lebo mnohí hľadajú, no hľadajú ju márne.