Potulky Talianskom – Sextenské Dolomity

12.7. Štvrtok

            Nastal posledný deň dovolenky. No, krásam ešte koniec nie je. Čakala nás predsa výprava za chrobákmi, aj keď sme o nej ráno vôbec netušili. Uprostred noci začalo pršať a pršalo, aj keď sme sa ráno zobudili. Nemôžeme sa však sťažovať. Počasie k nám bolo milé celých 6 dní. Akurát ferratisti, ktorí boli od stredy na bivaku, to mali trochu sťažené. Turistická bivaková skupina sa vrátila šťastná. Endorfín je hotový kúzelník. Hodina odchodu z kempu je stanovená na 11:00. Je potrebné všetko pobaliť, už sa do Misuriny nevraciame.

            Kam dnes? Od Passo Tre Croci (1809 m.n.m.) do masívu Sorapis – teraz citujem: „..., kde pôsobia naši ferratisti.“ koniec citátu – po 215-ke na chatu Vandelli (Rifugio Vandelli, Soropishhütte), (1928 m.n.m.) a za chatou je cieľ našej cesty „mydlové“ jazero (Lago Sorapis). Dnešné prevýšenie predstavuje iba 119 metrov. Ale človek sa môže mýliť.

            Pršať nakoniec prestalo. Vysušila som stan. Pobalili sme sa. Dokonca som si stihla v Misurine kúpiť knihu o Dolomitoch v English.

            Hurá, k jazeru Sorapis. A že to bol skvelý výlet. Bolo stále zamračené a relatívne chladno. Cesta viedla lesom popod vysoké skaly. Bolo vlhko a hmla a z hmly sa vynárali iba tmavozelené stromy a strmé skaly. Budilo to pralesový dojem – ako v tých filmoch o južnej Amerike a výpravách za chrobákmi.

            Cesta zo začiatku viac klesala ako stúpala, takže nakoniec sme vystúpali viac ako 119 metrov. Druhá polovica cesty viedla úzkym kamenným chodníkom popri skalnej stene. Bol trochu šmykľavý. Dobrodružstvo  - jedna radosť. Posledné asi 3 kilometre k chate som išla sama. Ten strach bol príjemný. Z hĺbky podo mnou bolo počuť hukot vody, ktorý sa na niektorých miestach strácal a na iných znova objavoval. Chvíľami to bol tichý šum na pozadí a za najbližším rohom tá rieka znela ako búrka, ktorá je už blízko. Hmla padala nižšie a nižšie.

            Šťastne som sa priblížila k jazeru Sorapis a ono mi doslovne vyrazilo dych. Tá jeho farba – to som nečakala.  Uprostred tmavej a hmlistej krajiny – zrazu tyrkysové jazero. Nádherný výtvor Matky Prírody – Tyrkys eye, Blue lagune. Malo farbu ako koktail. Vypráva za chrobákmi sa skončila úspechom. Našli sme krásu, poznanie. Po chvíli pri jazere začalo opäť pršať. Hmla klesala a hustla. Viditeľnosť sa znížila na 10 metrov.

            Na chate Vandelli som si opečiatkovala pohľadnicu, použila záchod a čas sa nachýlil tak, že bolo načase vybrať sa naspäť do doliny. Mrholilo a bolo chladno. Zostup bol ešte dobrodružnejší ako výstup. Do doliny nebolo vôbec vidieť. Iba skala, cesta a hmla. Snová krajina. Dávala som pozor na každý krok. O 15:00 sme zišli na Passo Tre Croci.  A autobus  nás tam nečakal. My sme čakali a cvakali zubami asi hodinu. Vodiči išli vyzdvihnúť ferratistov na konci ich výletu. Je 16:15, autobus prichádza.

            Posledná zastávka pred cestou domov – opäť Cortina D´Ampezzo. Chvíľu sme strávili bezcieľnym túlaním po meste a nakoniec sme sa opäť stretli – štyri (rovnako ako posledne) a zapadli sme do škótskej krčmy v centre talianskeho mesta a rozbili posledné peniaze na kávu a víno. Aj sme sa porozprávali. Príjemné dve hodiny. Mám rada malé komorné krčmičky s pohodlným sedením. A tých druhov whisky, čo tam mali. Fľaše vyzerajú dobre, ale piť sa to nedá. Čas pokročil, je 20:15. Odchod autobusu o 20:30. Naposledy sme sa odfotili a  hajde domov.

            O 4:30 ráno 13.7. sme vstúpili do Bratislavy. Najbližší vlak domov mi išiel okolo 8:00. Tak sme ešte pár hodín čistili schody ma bratislavskej železničnej stanici. A o 15:00 stredoeurópskeho času som už ležala doma vo vani. V Košiciach je hnusné teplo. Bola to krásna dovolenka.

            A nakoniec ešte krátka legenda o Misurine:

            Kde bolo tam bolo, žil kráľ, ktorý nosil meno Sorapiss. Mal nádhernú dcéru, ktorá však bola tvrdohlavá. Volala sa Misurina. Nastal čas jej narodením a otec jej povedal, že ako darček si môže priať čokoľvek chce.  Misurina veľmi túžila po zrkadle, ktoré patrilo čarodejnici, ktorej dom bol po celý deň vystavený slnečným lúčom. Cena, ktorú musel kráľ Sorapiss zaplatiť za zrkadlo bola ohromná. Čarodejnica ho požiadala, aby sa premenil na horu, ktorá bude vrhať tieň na jej dom. Po čase si Misurina uvedomila svoju chybu, ale zmeniť, čo sa stalo nemohla. Tak začala plakať a slzy, ktoré vyplakala sa stali jazerom, ktoré od tej doby nesie meno Misurina.