Odpusť...

Umrela mi duša...

opustila zem a blúdila

v hlbkach tmy.

Lietala ponad hory, nebo

i mračná.

Som vydýchla, som

taká neistá.

Nenávidím rozum

nenávidím seba a viem,

že možno odpustiť sa nedá.

V kvapkách mojich slz

dokážem stvoriť more

a v ňom zahliadnúť

starca, čo chce uloviť

rybku, ktorá by mi

splnila len jediné želanie.

A tým by si bol TY.

Znova sa dotknúť tvojho líčka,

pobozkať ti

rúčku, pritisnúť sa k telu

a splynúť do Ružovosti

tej lásky, ktorá nesmie

odísť, lebo ona je tá moja

Tá naša-Už NAVEKY...

:::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

A  tým starcom by si bol ty.

A ja z opačného brehu

mora,by som kričala, že si

zabudol zapáliť oheň v piecke.

Lebo máš už sklerozu.

Ty by si sa len usmial,

objal ma, a tak tíško miloval.

Ako od počiatku až po koniec.

A rybka by už tancovala na tvojej

vlastnoručne vyhotovenej udici.

A vtedy by som vedela, že sa o mňa

dokážeš postarať rovnako ako pred rokmi,

slnko pri tebe nikdy nezhasne, že

nebudem nešťastnou,lebo ty si mojim životom,

mojim snom i páperím i neskutočne dokonalou nehou.

Si dietaťom a zároveň dospelým mužom.

Prosím chcem umrieť ak mám prežiť život v temnotách.

Nezáleží na tom že sama, ale že budem bez teba...

Bez toho, ktorého mi poslal Boh, aby som uverila, že Láska

dokáže zdolávať najťažšie prekážky a odpúšťať chyby,ktoré

oľutuje milionkrát.

Dokáže prežiť celý život v objatí jedinej

zbožňovanej, a tak nenahraditelnej osôbky.

Bez teba je minúta rokom

a rok je mojou smrťou...

A dúha už nikdy nevýde po daždi...

na nebi ani pri tebe...