Café u mňa

Zazneli prvé tóny. Všetci povstali. Väčšina pridala ešte hrdý výraz. Niektorí recitovali slová. Bolo úžasné to sledovať. Celkový dojem kazil azda len ten riť si škrábajúci chlapík v treťom rade. Závidel som mu. Tiež som potreboval poškrabkať, ale dosť na tom, že som sa rehotal a nestál v pozore s rukou na srdci.

Svoj záujem som upriamil na jednu slečnu predo mnou. Asi 180 cm. "Macatá". Určite v znamení rýb (promiň!!!!). Normálne mám radšej drobnejšie. Primerané mojej výške. Ale táto mala čosi do seba. Moje predstavy sa vzápätí prejavili aj navonok. Dohrali hymnu. Sadol som si. Prehodil nohu cez nohu.

Započúval som sa do slávnostného prejavu. Pôsobil dosť asexuálne. Túžbu po macatej slečne v znamení rýb, vystriedala túžba zmiznúť. Podarilo sa až po hodine. Rovnako ako ostatným.

Ako som vychádzal pristavil sa pri mne nejaký týpek. Mal asi 50. Krátke prešedivené vlasy. Pivný pupok. Oblek. A podľa výrazu tváre aj ženskú čo ho drží pod papučou. Odhadom som usúdil, že si zasúloží 2-3 krát za mesiac. Niekedy viac. Podľa toho či má prachy na bordel.

Počuj chlapče. Prečo si sa smial pri štátnej hymne.

Pozrel som sa na neho či mu preskočilo. Respektíve či dobre počujem. Len tak...starče.

Rozhorčil sa. Začal mi nadávať do zlých Slovákov. Bastardov rozmaznaných a podobné tie kecy o tom, že moji otcovia umierali za vlasť.

No a čo. Ja bez tak nie som Slovák. Ja som maďarský Žid. Odvrkol som dosť nasrano. Nadýchol sa k odpovedi. Nepočúval som. Otočil som sa. Odišiel. Kokot! Dodal som len tak pre seba, tak aby to počul. Na rozlúčku. Ach, tá dnešná mládež.

Nechápte to zle. Mne sa naša štátnu hymna naozaj páči. Rád si ju zaspievam. Najmä keď sme majstri sveta (Slovenskóóó), alebo len tak keď prechádzam ožratý Tatrami a nad Tatrou sa blýska. Mne len prídu tie ceremónie okolo smiešne. Neviem prečo. Vždy sa len ošívam. Usmievam. Tvárim sa ako blbec. To mi ide...

Keď som došiel domov, čakal ma odkaz. Volala ti Martina.

Čo chcela?

Že ešte zavolá.

Tak dík. Poďakoval som za absolútne zbytočnú informáciu.

Sotva som to dopovedal, ozval sa telefón. Samozrejme Martina. Dohodli sme sa na siedmu. V našom Caféčku.

Martina je stará láska. Kedysi čosi medzi nami bolo. Také puberťácke poblúznenie. Prepadne ma takmer vždy keď ju vidím. Našťastie býva v Nemecku. Už. Takže ju stretávam tak raz za rok. Občas dva razy. Nikdy som to nedotiahol do konca...

Došiel som o čosi skôr. Už tam sedela. Vyzerala trochu inak. Mala o čosi dlhšie vlasy. Pár kíl pribrala. Nebolo to však nič drastické. Stále vyzerala fajn.

No, čo ako sa máš? Objal som ju. Pobozkal na líce.

Fajn. Ide to. Očakával som takúto odpoveď. Očakával som aj jej pokračovanie. A čo ty?

Mávol som rukou. Neviem. Nejak sa to celé sype....dá sa. Zavalil som blbosť ktorej som sám nerozumel. Nervozita.

Uškrnula sa. Obzrela za seba. Na čašníčku. Čo vám prinesiem?

Pozrel som sa na Martinu. No hovor. Čo si dáš? Zagúľala očami. Pohľad zapichla do podpivníkov. To čo ty. Zamrmlala.

Tak nám doneste liter bieleho. Čašníčka len zdvihla kútik. Na hlas súhlasu pokývala hlavou. Martina zas nasadila výraz "Čo ti drbe?" Ja som jej ten pohľad opätoval významom "Mala si si objednať sama."

Nakoniec sa do toho vína pustila. Aspoň sa jej rozviazal jazyk. Inokedy býva dosť tichá. A ja mám pocit, že treba situáciu zachraňovať trápnymi historkami o tom ako som sa ožral. Prípadne jak sa ožral niekto iný. Teraz sme sa aspoň strápňovali obaja. A vôbec celé to bolo také trápne. A bolo mi to šuma fuk.

Spomenul som jej príhodu z rána. Z tej slávnosti. Je jasné, že toho chlapa som vykreslil v tých najhroznejších farbách. Hitler by proti nemu vyzeral ako radikálny hipík. Očakával som, že sa Martina postaví na moju stranu. Stalo sa.

A čo Peťo. Ešte žije s tou....neviem jak sa volá. Zaujímala sa

Lucia.... zatiaľ hej. Ale...veď poznáš Peťa. Je to magor. Stručne som charakterizoval vzniknutú situáciu. Peťa poznala.

Víno stúpalo do hlavy. Objednali sme si ešte každý po dva deci. Nejak sme nevedeli čo s rukami. Nemali sme cigarety. Tak sme sa navzájom pretláčali. Náhodou dotýkali. Skrátka zisťovali kam až možno zájsť. Mala tangáče.

Počuj Vlado. Ty síce nemáš žiadne svaly, ale silu máš. Zahlásila z ničoho nič. Na moment ma to vyviedlo z miery. Nevedel som ako reagovať. Hlavou mi preleteli tri možnosti.

Teraz neviem. To si ma ako urazila. Pochválila. Alebo chceš aby som ťa zatiahol do tmavej uličky a tam vykonal svoju chlapskú povinnosť? Rozosmial som sa. Prišlo mi to vtipné. Neviem prečo.

Mrcha!!! Zahral som akože nafučaného. To na ňu vždy platilo

Objednali sme si ešte dve(!!!) deci. Bolo pol dvanástej. Z vonku vyšiel nejaký chlapík. Premočený. Zjavne sa rozpršalo.

Rukou som zabehol pod jej tričko. Nebránila sa. Len hľadela...kamsi. Akoby nezúčastnene popíjala víno. Už ma prestali prenasledovať predstavy, ako ju každý večer preťahuje jej pupkatý nemecký priateľ Hansi (nikdy som ho síce nevidel, ale z nemeckých porno filmov zo 70-tych rokov som si urobil obrázok). Na jeho mieste som bol teraz ja. Teraz mňa...teraz mne...

Nebolo mi treba viac razy opakovať. Guráže som mal dosť. Asi tri promile. Išiel som a užil si to.

Ráno som sa prebral vedľa nej. Bola pobalená. Chcel som sa jej čosi spýtať. Bolo to zbytočné. Prehltol som to v sebe. Odprevadil ju na Nivy. Dal pusu na líce. Sledoval ako odchádza.

Zase ma pobláznila. Mrcha. Opakuje sa to cyklicky už niekoľko rokov. Vždy príde rozhádže mi život, ešte viac ako ho mám. A zmizne preč. Pomaly by som si mal na to zvyknúť.

Kúpil som si hot-dog a cítil som sa mizerne.