Ponor do seba (alebo Myšlienkový blbec)

Ponor do seba   (alebo Myšlienkový blbec)

Hladina mojich myšlienok je rozvírená. Lietajú mi hlavou myšlienky “blbé“. Akonáhle sa vynorí nad hladinu nejaká rozumná, múdra, narazí do nej tá “blbá“ a tresne jej po hlave. Zničí ju, takže už nemá šancu vynoriť sa ako múdra. Ale je celkom možné, že rozumné myšlienky už ani nemám a len si
nahováram, že ich mám. Utešujem tým svoju falošnú skromnosť.

Práve sa tu podceňujem. A keď sa podceňujem, obvykle to znamená, že som „hrozne múdry“.
Zdôrazňujem MÚDRY, len aby som sa urazil sám na seba. Zdá sa mi, že si nevážim sám seba tak, ako by som  mal . Takto uspokojujem svoju falošnú skromnosť. Kladiem úmyselne dôraz na FALOŠNÚ, aby vynikla moja MÚDROSŤ.

Občas si stádo mojich myšlienok nekontrolovane robí čo chce. Ja ich nechám, nech si zašpásujú a lietajú jedna za druhou. Skončí to potom tak, že lezú na mňa divoké predstavy. Predstavujem si, že možno aj iní ľudia majú také predstavy a spájam ich so svojimi. Normálne by som sa im to hanbil
povedať. Kladiem dôraz na NORMÁLNE, aj keď neviem či to normálne je alebo nie je, myslieť o tom normálne trebárs cez deň pri obede. Samozrejme, že myslím pri tom aj na sex . Kladiem dôraz na AJ ale možno občas by tam patrilo LEN. OBČAS tam dávam preto, aby to nevyznelo tak rázne a aby som to trošku zmäkčil.

Tak toto sú asi myšlienky hlúpe a nepatričné. Možno naozaj takýto typ myšlienok patrí do postele pod perinu do tmy za zamknuté dvere len pre dvoch ľudí , aj keď ten druhý možno vôbec nie je. Tak takto sa pitvem zvnútra a robí mi to dobre- zamestnávať sa predstavami. Čo by bolo, ale nie je , ale mohlo by byť. A vlievam do seba falošnú nádej. Znova dávam dôraz na FALOŠNÚ. No klamem sám seba, lebo nechcem, aby bola falošná. A takto sa tu predvádzam vetami.

Mal by som asi napísať radšej báseň- to myšlienkové krasorečnenie plné ohľaduplnosti a citu, nosenia oblakov , modrého z neba a kvetov. No vo mne sedia viacerí. A teraz by to bolo asi neúprimné i keď aj ja mám tendenciu, ako každý, ukazovať sa len z tej krajšej stránky ( predvádzať zo seba tých,o ktorých si myslím, že sú pekní ).
Mám však v sebe aj zachmúrených a naštvaných, ktorých ukazovať nechcem. A mám v sebe aj toho BLBCA. Občas vyskočí v najnevhodnejšej chvíli, aby utrúsil nejakú štipľavú, korenistú poznámku, ktorú určite neskôr oľutujem, ale poviem ju aj tak. Jasné, že môj BLBEC je prefíkaný a povie ju cielene- s úmyslom ublížiť. Samozrejme, že si to potom nechcem priznať a skrývam to za jemné slová. Nenávidím svojho BLBCA! Je škodoradostný a dáva mi to patrične najavo v najnemožnejších situáciách. A vie byť ohromne jemne hnusný, zvlášť keď pocíti, že ublíži niekto mne. Je často na nezastavenie.

Niekedy to myšlienkové stádo kontrolujem . Nepríjemné a hnusné myšlienky, ktoré ma rozosmutňujú, vháňam niekam do vnútra svojho zabudnutia, aby som ich zničil, aby zamrzli, prepadli sa a už nikdy sa neobjavili na hladine môjho vedomia.

Neviem nakoľko sú smutné myšlienky  podobné môjmu BLBCOVI. Možno sa s ním kamarátia, lebo nakoniec aj tak vylezú v najnevhodnejšej chvíli, aby ma potrápili. Vtedy sa snažím na chmúrne stádo pustiť stádo optimisticky naladených myšlienok. Pôsobia však trápne-nemožne-komicky. Prešľapujú
na okraji myšlienkovej priepasti a naopak chmúrne sa hrdinsky rozťahujú v mojom vedomí. Do očí sa mi potom tlačia slzy a ovláda ma pochmúrna nálada sebaľútosti, skľúčenosti a osobnej tragédie môjho bytia. Vtedy masochisticky trúchlim nad cintorínom svojich túžob. Trúchlim nad tým, čo bolo a mohlo byt, ale už nebude. Nával sebaľútosti je taký silný, že ma úspešne paralyzuje. A tak optimisticky naladené myšlienky padajú do priepasti zabudnutia namiesto chmúrnych. Skrátka takéto správanie je nemožne nemožné. Po myšlienkovej sieste pribehne stádo rozzúrených a sarkastických myšlienok, ktoré pochmúrne myšlienky prevalcujú a vysmejú sa im. Ovláda ich môj blbec a takto ma drží nad vodou .