Rubikova kocka

Horké, slizké a lepkavé sople mi stekajú dolu hrdlom. Cítim ako mi ich zhubná a odporná žravosť nahlodáva citlivú sliznicu, sliznica istotne začína červenať a zapaľuje sa. Hovorím niečo tejto Verone, ale sople mi pohltili zvuk všetkých slov. A táto Viera na mňa len vypliešťa oči a nechápe, že rozprávam, ale že ma skrátka nemôže počuť, táto Andrea, lebo nastala akási chyba, akási nepredvídateľná chyba v celom mojom organizme, ak nie aj v celom organizme tejto krčmy alebo celého tohto... všetkého.

Mlčí. Celý svet zase mlčí. Vtedy, keď potrebujem, aby povedal aspoň jedno zasrané slovo, tak mlčí. Aj táto Miša mlčí. A ja aj tak myslím len na Sašu, len na Sašu totiž posledné dni dokážem myslieť. A celý tento svet a aj táto Jana, všetci to vedia, že ja myslím len na ňu, na Sašu a práve preto mlčia a vypliešťajú na mňa krásne mačacie oči.

Sople sú stále horké a stále nemiznú a ja sa snažím ich zlikvidovať potokmi piva a cigaretového dymu a táto Soňa tu predo mnou mlčí a vypliešťa na mňa mačacie oči a ja len prehĺtam hnusné slizké sople a cítim sa rovnako slizko a hnusne, pretože túto Luciu už asi desať minút vyzliekam očami a myslím pri tom na Sašu. To ja vždy takto po pár pivách vyzliekam.

A zase sa snažím rozprávať, ale znova to nejde, sople mi slová ťahajú z úst, akoby mi zapchávali hrdlo len kvôli slovám. A ja sa snažím tejto Júlii vysvetliť, že sa naozaj stala chyba... je to asi pekne skurvená chyba, ale ona vidí len prázdne reči, také prázdne, že ich ozaj len vidí. A Saša tiež nevie, že všetko je len chyba, nepredvídateľný error, ktorý mi predsa musí svietiť z očí – aspoň z očí. Ale aj tie mi už zatiahli slzy, verné pomocníčky sopľov, nie, neplačem, len mi tečú slzy. Obom sa nám prekrížili pohľady na obšúchanej, zafúľanej Rubikovej kocke, ktorá leží na stole v neposkladanej mozaike farieb.

A potom táto Nina zbadala moje slzy, vstala a prišla ku mne bližšie a už nemlčí, ale pýta sa, čo sa deje. Nemlčí. Práve teraz, kedy by mala mlčať, nemlčí a zrazu už ani ten svet nemlčí, ale hučí, vrieska ako zmyslov zbavený a Erika do mňa hustí, že či som okej, že či mi je dobre a svet do mňa hustí, že mi nie je vôbec dobre a ja rozprávam, ale sople...

A predvčerom, keď mi Saša vtisla do rúk starú zodretú Rubikovu kocku, som si ešte myslel, že to bude fajn hra. Že keď ju doma poskladám, budeme si potom kockou ukazovať naše pocity, tak to povedala Saša. Že keď som už taký a ináč to neviem, že aj ona má jednu kocku doma, už ju asi milióntristo krát poskladala, tak povedala, že aj ona ju bude nosiť, a odpovedať mi na moje pocity. Že červená bude toto a biela toto... a tak že si budeme rozumieť.

No a teraz svet hučí a ja sedím, aby som zapil všetky hlieny toho sveta v mojom hrdle.

A potom na mňa padá únava. Ťažká ako zdĺhavá nočná mora, ktorá človeka v noci zo päť krát prebudí a vždy sa vráti, rovnako hrozná, ak nie horšia. Taká únava na mňa padá. Vnútorne na chvíľu precitám, uvedomujem si zrazu všetky zápachy, ktoré ma obklopujú, počujem všetky zvuky a hlasy... ale okolo mňa začína sa tvoriť clona, alebo rovno múr. Ešte mi napadá – zaspávam.
Preberá ma až zvláštny pocit, ktorý spočiatku nedokážem identifikovať, až kým nezistím, že nedýcham, že sa mi nedá nadýchnuť, že sople, tie hnusné hlieny mi zatarasili cestu už aj vzduchu, lapám... panicky sa zvíjam, lapám po dychu. Ale nik mi nepomáha. Ľudia sa len pozerajú, v tejto osamelosti musím ostať sám, nepomáhajú mi ľudia, ani táto Ľudmila, mlčí, ani sa nepýta, čo mi je, akoby mi nič nebolo, ale svet nemlčí, ten hučí, vrieska a to stále viac a viac.

Precitám do akejsi letargickej roviny mojej myslel, takú som doteraz ešte nepoznal. Rozprávam niečo Saše. Nerozumiem si, ale ona mi rozumie, to je hlavné. Saša zabudla na celú tú chybu, všetko iste pochopila, že nejde o mňa, ale niečo iné, vo mne niečo.. a ani mi to nemuselo svietiť z očí, taká je Saša, pochopila.

A keď sa preberám z tej divnej narkózy, Kristína na mňa pozerá krásnymi mačacími očami, celá krčma je už akosi divne umŕtvená a ja mlčím a vstávam, pretože mám už dosť tejto predstieranej komunikácie. Lenka sa len udivene pozrie, a keď som už skoro pri dverách, zakričí, že som si niečo zabudol a ona do priestoru vystiera ruku s neposkladanou Rubikovou kockou a potom mlčí a pozerá sa na mňa, ale svet nemlčí, ten hučí, vrieska ako zmyslov zbavený.

---