Písmák Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte se(be)snenie
13. 04. 2006
3
0
1611
Autor
andrgraundka
ja neviem čo to je....
Autobusová zastávka je plná pochybnej pánskej vône. Kvapky dažďa vidno iba vo svetle pouličnej lampy. Po tme akoby ani nepršalo. Autobus možno nikdy nepríde. Dávno zrušili nočné spoje. Zajtra majú zrušiť aj denné. Autobusenky odložíme na večný spánok kamsi k špinavému prádlu, alebo ich dáme deťom na hranie.
Moje vlasy chytili nádych tej jesennej ospalosti, čo začala prvým jarným dňom. Ani vôňa zeleného čaju už nie je zelená.
Ráno mi na znak víťazstva opäť vykotúľa oči z jamiek a ja ich budem dlho hľadať.
Všetko sa zmenilo odkedy si poslednýkrát odišiel. Vo dverách blysli tvoje oči. Máš v duši more. Ja vôňu spáleného dreva.
Ďaľšia hodina mŕtvolného plávania na zelenej hladine školského bazéna. Akvarijné rybky, sinice a duchovia utopených. Hádes sa sem dávno presťahoval. Mám strach, že ma niekto stiahne za nohu. Smrť v bazéne je krutá.
Cesta domov z gitary vonia tak trochu ako moje turistické topánky. Chodník je mokrý a studený. Chodiť naboso asi predsa len nie je až také zdravé.
Ukrižovala som ťa len včera. Hneď potom, ako prestalo snežiť. Z hlavy ti povyliezali všetky chrobáky, čo som ti tam kedy nasadila.
Tvoja hlava je ako kvetináč. Ak raz budem hladná, spomeniem si, aby ma prešla chuť.
Zajtra rozkvitnem.
„Hŕŕ, bŕ mú miau hijó fiú fit!“ zvolala som, keď som ťa prvýkrát zbadala. Asi si si o mne myslel, že som šialená. Bolo mi to jedno. Premenila som sa na lastovičku a odletela do teplých krajín. Ale aj tam si sa objavil. Mám vážne podozrenie, že ma prenasleduješ. Teraz sedím pod odkvapom. Čítam si svoj starý denník. Dážď rozmazal písmená. Plavia sa po tmavomodrom chodníku, až kým definitívne nezaniknú za mriežkou kanála. Kvapká ti do topánok. Máš ich o tri čísla väčšie. Len preto, že ja si ťa tak predstavujem. Si taký vždy, vymodelovaný z vosku vyhorených hviezd. Prestalo pršať. Sedia na deke a tvária sa, že sa im to páči. Neviem. Opäť prší. Aprílové počasie. Odkvap kamsi zmizol. Možno šiel na prechádzku a možno zaspal v nenávratne. Aj ty by si mohol. Môj zdravý rozum je ako sito. Matka cezeň preceďuje špagety. Niekedy. Ale s obľubou. Vyvaria sa podľa návodu a zjedia. Návody sú všade, aj na chladničke, na práčke, vo výťahu.
Len k tebe ho nejak zabudli priložiť.
Pomaly sa spod zeme vykrádajú škriatkovia. Jeden z nich ma hladí po vlasoch. Ostatní zbierajú rosu do malých vedierok. Potom ju v tmavomodrých obálkach posielajú do neba. Hlavný škriatok má na hlave korunu upletenú z púpav. Je to zvláštne. Už pozbierali všetku rosu. Je zalepená v obálkach, opečiatkovaná klobúčikmi muchotrávok. Počujem krásnu hudbu. Škriatkovia tancujú, aj ja by som chcela. Sedím ako prikovaná na tráve bez rosy. Cítim škoricu. Čoraz viac. Aj oblaky sa zatiahli, nebo je tmavé. Prišla noc. Najväčšia nepriateľka mojich škriatkov. Schovali sa pod zem. Odkiaľ prišli, tam idú. Prepadávam sa. Ako Alica v krajine zázrakov. Uväznená v nebi. V nočnom zámku. Zamrznutá v ľade. Je to stuhnutá rosa. Nie je tu nikto, kto by ma zachránil. A mojim škriatkom sa do neba akosi nechce.
Vypli prúd. Opäť. Kedysi sme si pri takejto príležitosti zapaľovali jednu za druhou tie paličky s čiernou hlavičkou. Teraz tu sedím sama. V kúte. Možno je to dobre. Myslím, že ma nenávidia. Nevedia na čo som tu. Ani ja. Ani ty. Ani tie zápalky. Ako tak nad tým rozmýšľam, vlastne je to všetko hlúpe. Povedal si, že som chorá. Mala by som sa liečiť. Možno. Veď ani neviem, čo mi je. Cítim sa tak zvláštne. Chcela som poliať kaktusy, ale nešla voda. Všetko upadá. Aj omietka. Bez teba. Možno len ty si to tu držal pohromade. A slzy. A papierové lodičky. Cítim vanilku. Cítim škoricu. Zvláštne. Sedím tu, v rohu. Stále. Na stene je len obraz, čo dávno namaľoval ktosi. Nejaký starý chlap. Určite. Najradšej by som ho spálila, ale je vzácny. Taký vzácny, že by mi ho ani nebolo ľúto. Rám som obliala kakaom. Raz, v návale zúrivosti. Beriem do rúk zápalky. Začínam končekmi prstov. Asi sa vznášam. Je mi zrazu akosi dobre. Pozerám sa sama na seba. Preletím okno a opúšťam to tu, bez elektriny, bez vody. Vznášam sa kdesi inde. Akoby som to ani nebola ja. Príjemné.
Odkaz pre teba: vždy som chcela byť dažďová kvapka.
Továrenský komín zmizol. Nevidno ho ani z nášho, ani zo susedovho okna. Doma sa tvárim, že o ničom neviem. Nikto sa nesmie dozvedieť, ako mi včera v noci spadol na hlavu. Pozerala som práve do tvojich okien (do duše) a vtedy bum! Čosi sa mi v hlave polámalo. Pobrala som sa domov. Dlho som nevedela zaspať.
Z nášho okna nevidieť do tvojich, nevidieť ani len ten komín.
Modrou pastelkou som si na tenisku nakreslila malé srdiečko.
Matka mi priložila na čelo mokrú vreckovku, ona si myslí, že som chorá.
Ochorelo mi to pneumatické kladivko v hrudi. Bliká akousi neónovo modrou farbou, zo strany na stranu, presvecuje mi celé telo. Každú chvíľu mi namodro zasvietia oči, ale iba na okamih, lebo potom sa moje srdce opäť napĺňa krvou.
Ani tá krv už nie je to, čo bývala. Odkedy mi to spadlo na hlavu, chutí ako lak na vlasy.
Spievam neznámu vianočnú koledu a do rytmu blikám očami. Som ako vianočné sviečky z Tesca.
V každej kaluži na chodníku vidím blikať moju hlavu a dve tvoje vypadnuté tmavohnedé oči, čo plávajú po hladine.
Aj vlasy máš tmavohnedé. Sú zlepené hlinou a opadnutým lístím. Sú to chumáče lastovičieho hniezda.
Ruské platne spievajú trochu spomalene a trochu smutne. Nedá sa do ich rytmu blikať očami. Ani ušami. Tak len ležím a pozerám strop. Prechádzajú sa po ňom pavúky. Majú presne také tmavohnedé oči ako ty.
Navečer už je komín postavený opäť. Z nášho ho síce nevidno, ale susedovo okno je ho plné.
Vieš, čo by som chcela? Aby teraz spadol na hlavu tebe, nech vieš, aký je to pocit.
V kúpeľni sa zbiehajú všetky zvuky z celého domu.
Desivé zimné ráno. Napriek rukaviciam mi odmrzli končeky prstov. Uši mi už úplne očerveneli. Pod nohami mi sneh nevŕzga, ale čľapoce. Topí sa mi v ponožkách, prelieva sa zo strany na stranu do rytmu mojich krokov. Možno dnes konečne umriem. Alebo aj nie. Oči mi zasypali vločky. Som chodiaca premočená slepota.
Pred školou nie je odmetené, nemáme žiadnu pracovnú silu, ktorá by nám mohla spríjemniť život. Nestíham to. Nestíham nič. Oblečená som len tak ledabolo, aby sa nepovedalo, že chodím nahá.
V šatni mi na zem odpadli omrznuté prsty, nič to, Matúš mi ich nastokol naspäť na tie drôty, čo mi vytŕčali z hánok. Sú už trochu hrdzavé. A ostré. Raz som si nimi zabodla do lýtka. Bolelo to len trochu. Tiež to trochu zamazalo koberec, Matúš sa nehneval. Boli sme u nás.
Škola je kamenná a presklená. Priehľadná ako moja hlava, keď si zložím vlasy, oči, nos, ústa a iné.
Pery mám teraz popraskané. Vonku je zima, to preto. Matúš mi ich niekedy natiera medom. Včelím.
Dnes ráno ma mimoriadne boleli oči. Kýchla som a zabudla som privrieť viečka, oči mi vyliezli z jamiek, Matúš mi ich pofúkal. Ožltli.
Šum v laviciach, obojstranne popísané papiere a cukríky. To je naša škole. Sedím pri okne. Matúš si sadol vedľa mňa, Beta ho prisadla. Nevšimla si ho. Boli tak celé vyučovanie.
Matúš mal možno aj pomliaždeniny, neviem. Len včera sa vrátil z emigrácie. On to tak nazýva. Odišiel do opusteného domu. Niekde pri ukrajinských hraniciach. Utekal pred snehom. Hneď na druhý deň si ho našiel aj tam. V tej starej búde. V horách ho zasypala lavína. Ležal pod ňou štyri dni.
Celý deň som sa naňho pozerala. Vyzeral komicky. Celý pokrčený, zrolovaný na drevenej stoličke. Chrbát mal plný triesok.
Na obed sme mali špagety. Jedna mi spadla do tej škáry medzi plecom a rukou. Matúš mi musel odmontovať celú ruku, aby ju vytiahol.
Ľudia boli udivení.
Napokon pospali spánkom otrávených špagiet. Matúš mi povedal, že som mu v tej emigrácii chýbala, vraj tam nebol nikto taký ako som ja. Darovala som mu malíček na nohe, bol ku mne milý. Nabudúce vraj môžeme emigrovať spolu. Môžeme. Aj hneď zajtra ráno.
trochu pochmúrne, trochu ako o rozoberateľnom androidovi, ale celkom fajn, niektoré veci boli super. :)*
blabla... ty pises coolovo... fakt, ze super obrazy a blabla a svojske je to... skoda, ze ma to velmi nebavi :) ale inak rispekt... ak by si chcela niekedy napisat nieco pekne pre mna, tak tam hod taketo nieco... ale len ako pridavok k niecomu epickejsiemu.. dakujem, ahoj