KOniec

mám pocit akoby som skončil

všetko čo mám rád sa mi vyhýba

aký má zmysel stále pokúšať osud

keď nakoniec umieram smútkom medzi štyrmi stenami

a nikto nepríde s dobrými správami

toho sa nemôžem dožadovať

všetko čo chcem napísať je že nemám čo dodať

je to silné... silnejšie ako ja

takto to vždy skončí

nie som stvorený na to

aby som hral život ako šachy

a používal ľudí ako figúrky

a sám bol figúrkou ktorou nikto nehýbe

nebaví ma smiať sa keď vtip je zlý

zvykol som si písať básne

ale toto už nie je báseň

toto sa spovedám papieru a sebe

nič čo by malo umelecký podtext

žiadna tvorba... toto sa vytvorilo samo

dávam tomu šialenstvu iba formu

môj život je prázdny ako smiech z televíznej obrazovky

s trochou sebaľútosti môžem povedať že za to nemôžem

snažil som sa a snažím sa ďalej ale vždy skončím tu

je tisíc horších životov ako je ten môj

ale to na veci nič nemení

ja žijem ja vnímam ja cítim

ale je to akoby som sa rukami dotýkal skla

mám pocit že keby som tosklo rozbil

nič by sa nestalo

slová ako TEŠÍM SA sú vždy iba dočasné

dokedy sa budem ešte tešiť

keď každý deň riešim tie isté banality a tie isté formality

možno to chce viac trpezlivosti a menej závisti

ale nie je lepšie byť červ jednobunkovec alebo fízel?

strašne som túžil po jednoduchom pokojnom živote

mať raz rodinu deti oslavovať vianoce

zabiť kapra s úsmevom na tvári a tak...

ale to sú veci ktoré sa dosahujú najťažšie

a celá cesta k nim je posiata mŕtvolami a ranenými

vojna plná náckovských ksichtov stojacich v ceste

keď bude za oknom snežiť

budem sa snažiť mať radosť

a vďaka tomu že mám ešte trocha fantázie

sa mi to možno aj podarí

ale dokedy to potrvá? a čo potom keď to odíde?

som tu sám takže nikto mi neodpovedá

už sa nepýtam ale tie otázky tu stále visia

ako nedokončená veta nedojedený obed nevyliahnuté vajce

sú tu ako diaľnica z ničoho nič končiaca v strede púšte

kde parkuje sivá volga bez benzínu

ale nádej zomiera posledná a supy už krúžia