Môj včerajší príhovor na stužkovej

Vážení prítomní,

Keď som včera premýšľal o tom, čo Vám povedať, náhodou sa mi dostal do ruky jeden list. Autor sa podpísal ako náš anonymný a imaginárny priateľ. Rád by som Vám tento list prečítal namiesto môjho príhovoru.

Takže.... Ten list....

Nepoznáte ma, ale ja vás áno. Videl som vás už v ten prvý deň. Všetci ste akosi splývali. Pamätám si tiež, ako vošla do triedy vaša triedna, po prekonaní silného pocitu otočiť sa vo dverách, a jemne sa uškrnula. Na úvodnom kurze som si všimol, myslím že to bolo po niektorom z tých chutných obedov, ako postupne začínate používať svoje mená namiesto pokrikov typu: hej ty vlasatý v predu.... čo bol prvý predpoklad možného spolunažívania viacerých individualít, nie veľmi naklonených kompromisom. Na rôznych akciách a výletoch ste postupne vylepšovali úroveň komunikácie až do bodu, keď ste si začali nerozumieť aj bez slov. (Teda niekedy...) Zopár momentov vystihuje zhluk slov jednej nemenovanej spolužiačky: Infantilní adolescenti používajúci pofidérne nástroje na odreagovanie psychoneuróznych sklonov, vyplývajúcich z celkovej frustrácie zo života.

{Pretočím papier... Teraz začnem akoby čítať scenár rozprávky}
To asi nebude ono. Hmmm {otočím sa}
Nezobral náhodou niekto papier z kopy v salóniku?
{Polakovič: To bol Griač, ja som ho videl..... Peťo Griač: O ničom neviem...}
List už asi nedočítam, tak skúsim prečítať niečo zo svojho vlastného príhovoru.
{zoberem ďalší papier z vačku...}

Trieda... Ked počujem toto slovo, nenapadá mi nič... Ale keď odchádzam zo školy Zuzka s kvetinkami vo vlasoch mi zakýva na pozdrav. Prechádzam mestom a na bilboarde vidím vysmiatych ľudí, spomeniem si na Peťa a Bašku. Parta miestnych chalanov prebehne cez cestu a preskočí zábradlie – bol s nimi aj Bohuš. Na skate prefrčí Miro. Predo mnou si vykračuje dievča s dlhými gaštanovo-kučeravými vlasmi, je to Zuzka. V novinovom stánku si kupuje Historickú revue Mišo. Maťo sa mihne na bicykli. Zapnem si rádio a začujem hlas hlásateľky a Janku s rôznymi slovnými obratmi. Na vlakovej stanici oslavujú víťazstvo futbalisti – Dano, Jano, Kubo a Tomáš. Keď zdvíham batoh spomeniem si na Peťa. Vlak sa rozbieha a vidím jazero kde hrá vodné pólo Jano, kúsok odtiaľ chytá ryby Vlado. Niekde v diaľke letí golfová loptička, ktorá brzdí tesne po dopade – tá letela od Peťa. Vlak prechádza cez Senec a spomeniem si na Lukáša a Luciu. Z vedľajšieho kupé počujem metal určite je tam Ivan s Robom, ktorí na to nevyzerajú. Zapínam notebook, púšťam si film od Tomáša. Po chvíli zaspávam a do uší sa mi začína vkrádať melódia, možno vianočná, objavia sa Mirka, Jarka a Filip. Túto melódiu však prehluší discman vedľa sediaceho, z ktorého hrá Polemic a vidím Ayan. Oprotisediaci turisti ma preberú zo spánku, a síce hovoria na mňa fascinujúcim jazykom, ale ja im nerozumiem, spomeniem si na Kristínku. Vonku práve Rado na motorke tesne vytočil zákrutu. Vlak vchádza do Nového Mesta, to je tam kde býva Ľuboš. Prechádzam námestím a vo výklade kvetinárstva je ibištek a Zuzkin úsmev. Ako vchádzam do bytu, a ukladám knihy do poličky, vypadne psychológia a Saša. Chytám do ruky cínového vojačika a vidím Peťa a Elenku s mečom v ruke. 

A myslím, že to sme MY. Vyliezli sme z ulít, ktoré boli rovnaké a kvôli ktorým sme na začiatku splývali. Našli v sebe rozmanitosť, pestrosť a štipku výnimočnosti. Vlastnosti pre každého charakteristické, pre ktoré si vážime toho druhého a pre ktoré vznikajú rôzne drobné spory, vďaka ktorým hľadáme k sebe nové cesty. Snažíme sa pochopiť navzájom...., ešte stále.... Ďakujem Vám všetkým.....