Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

Vivka

31. 10. 2008
2
0
2519
Vivka

Na chate som stretol Vivku. Teda nie na chate, ale na čete... Lenže četuje sa bez dĺžňov a mäkčeňov a slovu „cet“ by nikto nerozumel, preto je to chat.

S Vivkou sme si porozumeli hneď od prvej vety. Je inteligentná, vtipná a prišli sme na jednu zvláštnu vec - že naše osudy sú napísané akoby cez kopirák. Ona žije sama, ja žijem sám. Ona je spoločníčkou v jazykovej škole, ja som spoločníkom v škole krátkodobých kurzov. Ona sa zaujíma o budhizmus, ja sa zaujímam o budhizmus. Ona je narodená v znamení Vodnára, ja som narodený v znamení Vodnára. A potom niečo, čo nás oboch dostalo, narodili sme v ten istý deň v roku. Akurát ja som od nej o dvanásť rokov starší, čo jej ale vôbec nevadí.

Chcem pocut tvoj hlas - napísala mi na „sklo“. Tak chateri volajú obrazovku.

Dobre.

Daj mi telefon zavolam ti.

Ok.
K poslednej správe som pridal svoje telefónne číslo.

O chvíľu zvoní telefón. V bruchu mi tiká, hrdlo mám stiahnuté a trasú sa mi ruky. Ale musím to zdvihnúť.

„Ahoj.“

„Ahoj. Bola som zvedavá na tvoj hlas. Hlas je pre mňa dôležitý. Hlas je erotický prvok.“

„No, tak ako sa ti pozdáva?“ snažím sa byť prirodzený a myslím, že mi to ide. Len čo som sa započúval do jej hlasu, tréma opadla.

„Máš veľmi príjemný hlas. Som rada.“

„Aj ja som rád.“

„Mohli by sme sa stretnúť?“

„Samozrejme. Povedz miesto a termín.“

„Tak zajtra o šiestej v Bratislave pri Modrom kostolíku.“

„Modrý kostolík? To je kde?“

„Kúsok od Šafka.“

„Dobre, zajtra som tam.“

„Teším sa.“

„Aj ja sa teším.“ Som vzrušený. Srdce mi bije odušu a som nesmierne šťastný. Zajtra mám rande! V eufórii hľadám na nete Modrý kostolík. Mám: kostol svätej Alžbety Uhorskej, všeobecne známy ako „Modrý kostolík“, klenot secesného staviteľstva, stojí medzi Grösslingovou ulicou a Šafárikovym námestím, obklopený obytnými domami a administratívnymi budovami.

 

Modrý kostolík je oveľa krajší, než som si predstavoval. Škoda, že si ho nestihnem pozrieť aj zvnútra. Prichádza totiž vysoká dlhonohá žena s úsmevom, zakrývajúcim rozpaky. Nie je veľmi pekná, je taká, dalo by sa povedať, prijateľná.

„Laco?“

„Áno. Vivka?“

„Čau. Hneď som vedela, že si to ty.“

„Ahoj. Pekný kostolík.“

Podávam jej ružu, čo som kúpil na Malom trhu, cestou z autobusovej stanice. Pricestoval som autobusom, auto si zobral môj spoločník Zdeno. Nechcel som mu hovoriť, že mám rande. Večer pôjdem naspäť autobusom domov, ráno po mňa príde Zdeno, a odvezieme sa zase do Bratislavy, máme obchodné stretnutie v Energetickom podniku.

„Ó, vďaka. Aký galantný.“

Odpovedám úsmevom.

„Zájdeme na večeru?“

„Kam pôjdeme?“

„Do pizzerie.“

„Skvelé, pizzerie mám rád.“

 

Sedíme v pizzerii na kovových dierovaných stoličkách. Pripadá mi to tu trochu neútulné. V strede pizzerie je pec. Kuchár vkladá cesto do akéhosi stroja, na spodku ho chytá už rozvaľkané, zakrúti ním vo vzduchu, ešte ho trochu roztiahne na pomúčenom stole a hneď naň sype všetko možné. Z pece rýchlo vyťahuje hotové pizze a hádže do nej nové. Ruky mu len tak lietajú.

„Toto je najlepšia pizzeria. Výborne tu varia,“ hovorí Vivka, a zatiaľ si akože prezerá jedálny lístok.

Pozorujem jej tvár, vôbec nie je škaredá, neviem prečo sa mi na prvý pohľad nezdala pekná. Na zápästiach má jazvy.

„Chcela som sa zabiť,“ povie priamo, keď zbadá, kam sa pozerám. „Ty si sa nechcel nikdy zabiť?“

„Chcel.“

Rozpráva mi o svojom pokuse o samovraždu, aj keď som sa na to nepýtal.

Objednávam si špagety. Chcem sa predviesť ako ich viem nakrúcať vidličkou na lyžičke.

„Niektorí ľudia si myslia, že v pizzerii treba jesť iba pizzu, ja mám rada cestoviny so syrom,“ povie Vivka.
Zase máme niečo spoločné.

Po večeri si dáme ešte pohár vínka a kávu. Hovorím jej, ako pocestujem domov a ráno zase naspäť.

„Moc ti záleží na tom, aby tvoj kolega nevedel, že si sa so mnou stretol?“

„Nie, nie, to len tak, aby neboli zbytočné reči. On si rád uťahuje z ľudí.“

„Tak prespi u mňa a zavolaj kolegovi, nech sa ráno po teba zastaví. Načo by si cestoval hore dolu.“

„Dobre.“

 

Vivka má prenajatý jednoizbový byt v tehlovom dome v centre mesta. Príjemné bývanie. Len za prenájom platí toľko, ako si ja beriem za mesačnú výplatu. Zarába trikrát viac. Úspešná, samostatná ženská.

Na poličke má knihy. Hneď prvá je o budhizme, sú v nej rozhovory s dalajlámom. Beriem ju do rúk, sadám si do polovičného lotosu na koberci uprostred izby a listujem.

„Poď si sadnúť sem ku mne,“ hovorí Vivka a rukou pri tom poklepe na voľné miesto na gauči vedľa seba.

Berie mi z rúk knihu, zatvára ju a kladie na konferenčný stolík, potom mi chytí hlavu do dlaní a bozkáva ma.

Zvalím ju na gauč, bozkávam na krku, od hrudnej jamky po ušné lalôčiky a naspäť. Mágam jej prsia.

Zrazu ma preruší: „V posteli bude príjemnejšie. Usteliem. Zatiaľ si môžeš dať sprchu, čistý uterák máš pripravený na práčke.“ Usmieva sa.

Beriem si mobil a volám z chodby Zdenovi.

„Prvé rande a hneď ťa stiahla do postele?“ smeje sa povýšenecky do telefónu. Vedel som, že si zo mňa bude uťahovať.

„Dones mi, prosím ťa, oblek.“

„Jasné.“

Je to skvelý chlapík. Môžem ho požiadať o čokoľvek.

 

Osprchovaný čakám v posteli. Z kúpeľne prichádza Vivka. Srdce mi búši až v sluchách. Má na sebe voľné úpletové kraťasy a priliehavé tričko. Veľké prsia sa jej pohupujú pod tričkom. Zatváram oči a znovu otváram. Je tu, nesníva sa mi. Odkrývam paplón a Vivka si ľahá na mňa. Bozkáva ma. Cítim, ako sa mi prekrvuje pokožka, horia mi uši. Prevrátim ju a hladím jej prsia, boky a stehná. Pevné, pevné stehná, nádhera. Prechádzam rukou k jej šuške. Vlhká pulzujúca vagína. Vivka mece celým telom a vzdychá. „Ááá, ááá, ááh.“ Divoko priráža panvou k mojej dlani. Rukami rozhadzuje do strán a búcha o stenu. Nič také som v živote nevidel.

Doteraz som mal skúsenosti len s mladíckym sexom, skrývajúc sa pred zrakom a sluchom ľudí, alebo s tichým panelákovým sexom. Takúto živočíšnosť som si nevedel v reále ani predstaviť. Dostávam zrazu strach. Ako by som mohol uspokojiť takú sexicu? Klesá mi erekcia.

„Čo sa deje?“

„Neviem, prepáč.“

„Hovorila som ti, že som v sexe náročná. Som divoká, susedia musia mať zo mňa radosť.“

„Mhm. To teda áno.“

„No tak, ukáž.“ Sugestívne ma hladí, ale nepomáha to. Dostal som strach a úplne som stratil erekciu. Strach je veľký pán, keď sa vo vás usídli, je takmer nemožné vyhnať ho.

„Prepáč,“ vravím jej.

„To nič. Nie si prvý, ani posledný. Poďme spať.“

Neviem zaspať. Odvykol som si spať so ženou na jednej posteli, pod jedným paplónom. Čakám teda, kým zaspí Vivka, potom som si vezmem deku a ozdobný vankúšik a uložím sa na koberci.

Spal som napodiv hlbokým spánkom, ale tvrdé lôžko v neznámom prostredí mi dovolilo len pár hodín oddychu. Zobudil som sa, keď skoro ráno začali za oknom vyspevovať vtáky. Pozerám na Vivku. Tvrdo spí a pravidelne odfukuje. Leží na bruchu a rukami objíma vankúš. Je odokrytá, pravú nohu má pokrčenú a trochu zdvihnutú. Tichučko sa priblížim a pozorujem jej nádherné stehná. V štrbinke medzi látkou pyžamových šortiek a stehnom jej vykúka prirodzenie. So zatajeným dychom sa približujem k jej rozkroku, rýchlo skontrolujem, či zatiaľ neotvorila oči a potom skúmam jej vypuklú pičku. Hneď mi stojí. Sťažka pregĺgam. Nie, to sa nedá vydržať. Vstanem, aby som ju mohol prekročiť, ľahnúť si k nej zozadu a pritlačiť sa svojim údom k jej pičke. Zobudila sa. Usmieva sa a lenivo preťahuje rukami.

„Dáš mi ho tam?“

„Jasné.“

Okamžite zvlhla. Otočí sa, chytí mi úd a vloží si ho do svojej horúcej šušky. Začalo sa to znova: divoké vzdychanie prechádzajúce až do neviazaného kriku, búchanie rukami po stene a stolíku, metanie sa po posteli, buchot rámu a vrzúkanie strún. Vzrušujúce. Vzrušujúce. Príliš vzrušujúce. Nedokážem zastaviť blížiace sa vyvrcholenie, len ho vytiahnem a postriekam jej brucho.

„Prepáč.“

„To nič.“

Suniem sa dolu jej telom. Chcem ju aspoň dokončiť jazykom.

„Nie,“ zastaví ma. Odkiaľsi vytiahla uterák a utiera si brucho.

„Prečo? Veď si sa nespravila.“

„Nevadí. Nepotrebujem orgazmus. To si spravím, kedy chcem. Potrebujem cítiť vôňu muža, dotyky a vzdychy. Ja som spokojná.“

Ležíme len tak a pozeráme do stropu.

„Dáš si raňajky? V chladničke je, na čo si len spomenieš.“

Naozaj, chladničku má nabitú kadejakým exotickým ovocím, šunkami, salámami, neviem koľkými druhmi syrov, jogurtov a ovocných štiav. Keď raz príde ku mne, nájde len ovsené vločky a kukuričné lupienky. V garsónke nemám ani chladničku.

„Dáš si mango?“ pýtam sa.

„Len si daj, ja si dám kávu a keksy.“

Zvoní mi telefón.

Zdeno je už tu. Čaká dolu na parkovisku. Bežím si umyť zuby, rýchlo sa obliekam, uchmatnem si ešte kúsok manga, božtek na rozlúčku, díky, díky a letím.

 

***

Neznesiteľne ma svrbí ma vták. Nechcem sa pred ostatnými v kancelárii škrabať v rozkroku. Neustále odbieham na záchod a umývam si žaluď a predkožku studenou vodou. Na chvíľu to pomáha.

Doma skúmam príčinu. V kúpeľni je slabé svetlo, musím ísť k oknu. Prezerám si obnažený žaluď, začínajú sa na ňom, dosť nahusto,  objavovať drobné červené bodočky. Bože, chytil som nejakú pohlavne prenosnú chorobu. Bol som len s Vivkou. Hneď jej posielam esemesku.

Ja som ok, odpovedá Vivka.

Nemôže byť v poriadku, keď som po súloži s ňou chytil nejakú pliagu. Zisťujem, či nemá ďalších sexuálnych partnerov a či nemajú niečo oni.

Má dvoch! Jeden je gynekológ. Vivke nič nie je, gynekológ ju pravidelne vyšetruje.

To nie je možné, hádam som to nechytil niekde na záchode. Tá mrcha si to užíva s ďalšími dvomi. Možno je len nosič, bez toho, že by sa u nej prejavili príznaky.

Trvá na tom, že je úplne v poriadku. Posiela ma k urológovi.

Pri tej predstave ma až zabolí brucho. Aby som sa dostal k urológovi, musím mať najprv výmenný lístok od obvodnej. Obvodná lekárka je moja rovesníčka. Celkom sympatická žena. Občas s ňou skúšam koketovať. Určite ma bude chcieť prezrieť, ale ja sa hanbím. Strašne sa hanbím. Už som bol na podobnom vyšetrení a úd sa mi od hanby tak scvrkol, že som ho musel hľadať medzi chlpmi. Také niečo sa mi predtým stalo len keď som vliezol do ľadovej vody. A teraz ma to čaká zas? Ale pôjdem na vyšetrenie, už len preto, že sa toho bojím.

Pôjdem, keď sa mi to do rána nezlepší. Nezlepšilo. Žaluď ma svrbel aj v noci.

Ráno som si ho prezrel, malé červené bodky boli ešte hustejšie. Idem teda k obvodnej.

„No čo, Lacko, už sme vás dávno nevideli,“ víta ma sestrička. Pamätajú si ma aj s doktorkou, imponuje im, že som si v rámci slobodnej voľby lekára vybral ich ordináciu.

„No čo máte?“ usmieva sa doktorka.

„Svrbí ma žaluď a mám na ňom červené bodôčky.“

„Ukážte.“

Dúfam, že aspoň sestrička sa nebude pozerať. Hodím po nej pohľadom: zakladá akúsi dokumentáciu do plechových skríň. Vyzliekam si trenky a pozerám sa pri tom cez okno. Snažím sa sústrediť svoju pozornosť na oblaky, na hliníkový rám okna, na prach na skle... Na čokoľvek.

„Stiahnite si predkožku.“
Dokelu, zabudol som.

Sťahujem si s veľkou úľavou predkožku. Nescvrkol sa.

„Pošleme ho Fibingerovi,“ vraví doktorka sestričke.

„Fibinger má dovolenku,“ odpovedá sestrička.

„Tak čo spravíme? Dáme ho ku Kelerovej?“ uvažuje nahlas doktorka. Sestrička je od nej o dosť staršia. Vyzerá to, ako keby sa radila dcéra s matkou.

„Ale Kelerová je...“

„Ja viem, čo na tom,“ hovorí doktorka rozhodne.

„Jasné, čo na tom. Pošlime ho ku Kelerovej.“

„Chceme vás poslať k najlepšiemu odborníkovi akého poznáme. Urológ, ktorého máme overeného, má dovolenku. Pošleme vás k doktorke Kelerovej, je to vynikajúca odborníčka. Mám u vás podozrenie na kandidózu. Nebojte sa, nie je to nič hrozné.“

„Dobre.“

„Ale je to gynekologička, nevadí?“

„Nevadí.“

Svojej obvodnej dôverujem.

 

Sedím v čakárni gynekologičky. Ženy sa na mňa skúmavo pozerajú. Neobvyklé, muž v čakárni gynekologickej ambulancie. Niektoré sa mi páčia, pekné nohy, pekné prsia, pekné tváričky. Pomyslím na kandidózu. Čo ak majú plné šušky candidy? Bŕŕŕ. Z ordinácie vychádza dievča s krásne zaobleným bruškom. Som na rade, volajú ma.

„Dobrý deň.“

„Nech sa páči, mladý muž. Posaďte sa,“ usádza ma na stoličku pred seba päťdesiatnička s príjemným vzhľadom a ešte príjemnejším úsmevom. Má krásny prirodzený úsmev sebavedomej ženy. Posadím sa.

„Čo vás trápi?“

Zopakujem, čo som už hovoril obvodnej.

„Tak ukážte, pozrieme sa na to. Prejdite sem.“
Nasadzuje si gumené rukavice. „Vyzlečte si nohavice a bielizeň.“

Prezerá mi vtáka pod velikánskou lupou pripevnenou na akomsi držiaku.

„Ste ženatý?“

„Nie. Vlastne som, ale iba papierovo.“

„Máte s manželkou pohlavný styk?“

„Nie.“

„Máte priateľku?“

„Dalo by sa to tak nazvať.“

„Máte s ňou pohlavný styk?“

„Áno. Mal som. Raz.“

„Kedy?“

„Pred troma dňami.“

Rozpráva sa so mnou a medzi tým mi robí stery z penisu.

„Umyli ste sa hneď po styku?“

Umyl som sa, či nie? NIE, ponáhľal som sa, vonku na mňa čakal Zdeno.

„No, viete, bolo to v Bratislave a musel sa ponáhľať na obchodné ...“

„Koľko hodín po styku ste si robil hygienu pohlavného údu?“

„Dvanásť? Možno štrnásť. Sprchoval som sa až večer.“

„To stačí na kultiváciu. Musíte sa poriadne poumývať, pred sexom, aj po ňom, mladý muž. Podľa príznakov je to kvasinková infekcia. Pošlem ešte vzorky na rozbor, ak by sa to nepotvrdilo, tak vám zavoláme.“

„Dobre.“

„Predpíšem vám tento roztok. Budete si ním omývať penis.“

„Jasné.“

„A žiadny sex až do vyliečenia.“

Napadlo mi, či si môžem aspoň honiť, ale neopýtal som sa.

Zavolal som Vivke a ospravedlnil sa, že som ju podozrieval z prenosu pohlavnej choroby a že som sa vyzvedal na jej sexuálnych partnerov.

„V pohode,“ povedala Vivka, „prídeš cez víkend?“

„Až keď sa vyliečim. Dobre?“

 

Roztok zabral. Vyrážky i svrbenie mi prešli do troch dní. Na kontrole som sa sympatickej gynekologičky spýtal, čo mám robiť, aby sa to neopakovalo.

„Vstúpte do kláštora,“ vtipkuje doktorka. Príjemne ma zaskočila. Má fakt nádherný úsmev.

„Do kláštora?“

„Ale nie, žartujem, už som vám povedala, dodržiavajte hygienu pred aj po pohlavnom styku.“

 

Konečne som zdravý, cítim sa skvelo a som riadne nadržaný... mal by som navštíviť Vivku.
Všetko je v pohode. Vášnivý sex, drahá kaviareň, kino, prechádzka mestom. Moje návštevy sa začínajú opakovať pravidelne.

Zakrátko ale prichádza nepríjemné zistenie, že mám na účte málo peňazí. Posťažujem sa Zdenovi. Zasmeje sa, ako vždy, a pridá jednu zo svojich, akože vtipných, replík: „Ženy sú drahý špás, kamarát.“ Viem, že Zdeno sa v skutočnosti nad problémom zamýšľa, jeho smiech a nemiestne vtipy mu majú pomôcť získať čas. Nemýlim sa, o chvíľu Zdeno povie: „No, bola by tu jedna možnosť.“

„Aká?“

„Za večerné kurzy platíme externistom veľa peňazí. Mohol by si viesť večerné kurzy.“

„Večerné kurzy?“ pozerám na Zdena s miernym sklamaním. „Celý deň mám makať v kancelárii a večer ešte učiť na kurzoch?“

„Keď si chceš zarobiť na svoje zálety... Porozmýšľaj, ktoré predmety ti najviac zapasujú.“

Odvtedy makám na večerných kurzoch. Spím len niekoľko hodín denne. Som chronicky unavený, nervózny a roztržitý. O to viac sa teším na víkendy. Viac než sex mi ale hovoria prechádzky. Milujem prechádzky po nábreží Dunaja. Najviac sa mi páčia večer, keď je šero, vetrík pofukuje, strapatí vlasy, autá a lode zažínajú svetlá, spotení bežci nás s funením obiehajú. Vivka sa tiež rada prechádza, ibaže radšej v uličkách Auparku, pomedzi butiky a kaviarne. Rozhodujem sa, že ju musím naučiť prechádzať sa.

„Vivka, prechádzka je niečo mimoriadne,“ vravím jej, kým ona si skôr všíma, čo sa deje naokolo. Ľudia, veci a udalosti ju vždy privedú na nejakú myšlienku, ktorú mi musí okamžite oznámiť.

Skúšam to znova a znova. Chcem aby vedela, že prechádzka môže byť hlboký ponor do vlastného vnútra. Stačí stíchnuť, zastaviť všetky myšlienkové procesy, sústrediť sa len na pomalú chôdzu a rovnomerný dych a ono to príde. Nábrežie Dunaja je ideálne miesto. Všetci sú tu cudzí. Nikto ma nezastaví. Ani Vivku. Môžeme sa prechádzať rozjímavým  tempom úplne nerušene, bez pozdravov s povinným úsmevom a nič neznamenajúcimi zdvorilostnými frázami ako „Á, dobrý večer! Ako sa máme? A čo otecko, ešte stále sa venuje remeslu? Čiperný je. Majte sa. A pozdravujte!“

Skúšam to aspoň sám, keď už sa mi Vivku nijako nedarí primäť ku skutočnej prechádzke. Vivka sa ale bez rozhovoru nudí. „Ako dlho sa chceš ešte prechádzať?“ pýta sa vyčítavo. No keď zbadá loď upevnenú k brehu, v ktorej je teraz reštaurácia, ožije. „Na akých najzvláštnejších miestach si sa miloval?“ „Neviem, asi pod smrekmi na Borine. To je taký kopček nad naším mestom. Smrečky boli také nízke, že ma pri sexe pichali do zadku a keď som potom kráčal mestom, mal som plné slipy ihličia. Pichalo ma do vajec, ja som sa tváril, že nič, ale keď som zbadal mestské záchody hneď som do nich zaliezol povytriasať si ihličie z gatí.“ „Ja na lodi. Na dovolenke s jedným rodinným priateľom. Bol pre mňa taký príťažlivý, že som to už nemohla vydržať. Zatiahla som ho do kutice, kde si upratovači odkladali náradie, nedalo sa tam ani otočiť a nebolo tam svetlo. Museli sme konať rýchlo, aby sa jeho žena nezačala znepokojovať, kde toľko trčí. Hocikto z ľudí, čo prechádzali po chodbe mohol otvoriť dvere. Boli tak blízko, že sme počuli, ako sa rozprávajú. V živote som nezažila silnejšie vzrušenie.“ „Poďme si niekam sadnúť,“ hovorím, len aby som prerušil Vivkin výklad o najvzrušujúcejšom sexe na zvláštnom mieste. Nerobí mi to dobre.

Vivka sa rozhodla, že ma oblečie. Nepáčia sa jej moje tričká a rifle z výpredaja v Kenvele. Prehŕňa sa v mikinách na vešiaku v luxusnom butiku. Teraz je vo svojom živle, teraz relaxuje. Už má celú náruč hábov. Vešiaky visia dolu háčikom a štrkocú jeden o druhý. Vivka ma tlačí do skúšobnej kabínky. Sama zostáva vonku, do kabínky sa môžu brať najviac tri kusy, a ona ich má prevesených na ruke najmenej desať. Podáva mi jednu mikinu za druhou. Prezliekam sa, vychádzam von, Vivka povie „Áno, to je dobré,“ alebo „Nie, to ti nejde,“ alebo „V tejto vyzeráš fantasticky.“ Potom privlečie kopu nohavíc.

Platím debetnou kartou. Vivka je natešená z toho, ako skvele ma obliekla. Ja som namrzený, rozmýšľam, či na nákup oblečenia vystačili úspory alebo som už v mínuse. Neznášam dlhy.

Pre Vivku to bol skvelý deň. Večer ma ťahá do vane. Miluje spoločné kúpanie s prepletenými nohami, keď môže rukami proti telu vysielať vlnky a hladiť ma chodidlom po tvári. Tiež mám rád vaňu, ibaže ja chcem v nej ležať sám, ponoriť sa celý až po nos, zavrieť oči a oddať sa uvoľneniu tela a mysle. Dnes, po tých stresujúcich nákupoch s ňou do vane nevleziem.

 

Zdeno mi navrhuje aby som sledoval svoje príjmy a výdavky, rovnako ako to robíme vo firme. „Len tak môžeš ustrážiť, aby si neminul viac, než zarobíš,“ vraví. On to tak robí. Ja si neviem predstaviť, ako by som mohol povedať Vivke, že do tejto kaviarne nepôjdeme, tu stojí káva päťdesiat korún, prejdime o ulicu ďalej, tam majú kávu za dvacku.

„Čo keby sme otvorili pobočku v Bratislave?“ vravím Zdenovi.

„Máš prachy na investície?“ odbíja ma tvrdo, pričom sa záhadne usmieva. V tom úsmeve vidím radosť z toho, že ma prehliadol.

Nakoniec Zdena počúvnem a skontrolujem si výdavky. Je tam jeden, ktorý nie je nutný. Stavebné sporenie. A tak zruším trvalý príkaz na úhradu.

 

***

Od istého času Vivka nerozpráva o ničom inom, iba o stretnutiach s Henrietou, klientkou, ktorú učí individuálne u nej doma. Stihli sa spriateliť.


Blúdime Auparkom, Vivka chce, aby som jej poradil, čo má kúpiť k meninám devätnásťročnému dievčaťu, svojej novej kamarátke. Pýtam sa na jej záujmy.

„Je pohotová, páli jej to, má vynikajúcu pamäť,“ odvetí Vivka bez zaváhania.

Skúšam položiť otázku inak, ak mi Vivka rozpovie niečo z jej života, možno nájdem nejaký záchytný bod.

Heňa (Henrieta), cvičí Džiu-džicu. Je v tom dobrá, ale neznáša to, lebo ju rodičia nútia dosahovať výsledky. Rebeluje. Úmyselne si spôsobila zranenie, aby sa nemohla zúčastniť na majstrovstvách Slovenska. Mať majsterku je sen jej otca. Vivka je pre Heňu nielen súkromná učiteľka angličtiny, ale aj dôverníčka. Na Vivku tiež tlačili rodičia, chceli z nej mať právničku, ale ona sa vzoprela a odsťahovala do Blavy, aby im ukázala, že sa uživí aj inak,  ako v otcovej advokátskej alebo maminej notárskej kancelárii.
Heňa sa dokonca Vivke zdôverila so samovražednými úmyslami, kvôli ktorým už rok pravidelne chodí k psychiatrovi. To ich zblížilo ešte viac. Až nezvyčajne si porozumeli.

Neviem čo by jej mala kúpiť. Môžem to zistiť od netere, je v rovnakom veku ako Heňa, vyhováram sa. Pýtam sa, kedy má meniny. Henriety je 28. novembra. Čože? Veď to je skoro o dva mesiace!

 

Práve vchádzam autom do Bratislavy, keď mi volá Vivka, že dnes má toho veľa, tak nech radšej nechodím. „Už som tu,“ vravím jej. Dohodli sme sa, že si sadnem niekam na kávu a počkám, Vivka má u seba klientku, keď skončí, zavolá mi.

Kávou veľa času zabiť nedokážem, mám ju rád horúcu. Zhruba po polhodinke odchádzam s kaviarne a idem sa radšej prejsť. Po hodine, či hodine a pol, som už aj prechádzky nasýtený. Neviem ako som sa tu ocitol, ale zrazu stojím rovno pred Vivkiným domom. Poviem si, že už nikam nejdem a počkám tu, kým zavolá. Mám taký pocit, že každú chvíľu skončí.

Ten pocit je ale klamlivý, lebo kým zazvoní telefón, nastojím sa ďalšiu trištvrte hodinu. „Kde si?“ vraví Vivka, „Môžeš prísť, už som voľná.“ Otvára sa vchod, vychádza z neho dievčina, zhruba dvadsaťpäťročná. „Hneď som u teba.“ Hovorím do telefónu, pričom pozorujem mladú ženu. Nepáči sa mi. Aj keď má celkom dobré nohy, do tváre nie je bohviečo. Vyjde z domu a zastane. Ja teda nie som vyberavý, ale niektoré typy žien ma nepriťahujú. Má čelo, ktoré vo mne evokuje predstavu indického slona. Výrazný oblúk tvorí z oboch strán vyvýšeniny, ktoré sú typické pre toto, inak krásne, zviera. Možno by som si jej čelo vôbec nevšímal, keby nepomykala hlavou z boka na bok, aby si prevetrala mokré vlasy. Rukami ich ešte ponatriasa, potom si ich roztvorenými prstami, ako veľkým hrebeňom, zčeše dozadu a zopne gumičkou. Má pritom otvorené ústa, z ktorých na mňa civia riedke ale dlhé zuby. Pozerá sa priamo na mňa. Odvraciam zrak a rýchlo sa prešmyknem vedľa nej do domu.


Vivka sa čuduje, že som už dnu. „Kto ti otvoril?“ pýta sa. „Nejaká susedka práve vychádzala z domu.“ Vivka pobehuje po byte v župane, má umyté vlasy, čo mi pripomenie tú ženu pred domom. „Poď ďalej a nejako sa zabav, ja si ešte musím pripraviť osnovy na zajtra.“

Najprv si sadám v obývačke na zemi do polovičného lotosu pripravený trochu porozjímať, no zaujme ma rámček s fotkou na Vivkinom stolíku. Podídem bližšie, na fotke je mladá žena spred domu. „Koho to tu máš?“ pýtam sa Vivky. „Heňu,“ odpovedá.

„Hmm, to ona mi otvorila vchodové dvere,“ vravím.

Z poličky s knihami zmizla tá s Dalajlámom. Vlastne všetky knihy o budhizme zmizli a miesto nich sa objavila tenká brožovaná kniha Džiu-džicu, boj bez zbrane.

„Vyzerá na dvadsaťpäť.“

„Kto? Heňa? No a?“ ozýva sa z kúpeľne. Podľa zvukov tipujem, že Vivka práve umýva vaňu prúdom vody z ružice sprchy.

„Mala mokrú hlavu,“ vravím. Listujem pri tom v brožúre o bojovom umení a uvažujem, že by som mal čím skôr zavolať Zdenovi, nech obsadí večerné kurzy niektorým z externistov. A ešte musím obnoviť trvalý príkaz na úhradu stavebného sporenia.

 


Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru