Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

na lúke

21. 12. 2009
3
5
1149
Autor
Hydron

.....

 

Sedel som na lúke a pozoroval stádo oviec. Boli tam úplne samy, bez pastiera. Spokojne spásali schnúcu otavu a pritom hlasno bečali, akoby sa spolu zhovárali. Obďaleč som uvidel niekoľko rozkošných jahniat. Vyzerali presne ako tie z Betlehemu, ktoré som každý rok na Vianoce vídal  v kostole. Hlasno pokrikovali na svoju matku, ktorá pred nimi úspešne utekala. Snažila sa vyhnúť tým malým nespratníkom, ktorí z nej vyciciavali posledné zvyšky mlieka. Dávno predsa vedia ako sa majú napásť a zahnať svoj hlad, to len hlúpy detský zvyk ich ťahá naspäť ku svojej materi. Ešte pár dní im to dovolí, potom ich od seba odoženie a budú tak definitívne odkázané samé na seba.

Opatrne som sa postavil  tak, aby som ovce svojím pohybom nevystrašil.  Naďalej si ma nevšímali. Ponárali svoje hlavy do trávy ako pštrosy do piesku a pritom pahltne prežúvali. Schytil som bicykel a opatrene som položil nohy na pedále.

„Bum, bum!“  lúkou zahrmeli silné rany. Ovce sa razom strhli a rozbehli sa nadol k potoku.

Zodvihol som hlavu a pozrel na miesto odkiaľ vychádzali zvuky. Až teraz som si všimol staršieho pána stojaceho na okraji lúky.  Vysadol som na bicykel a zamieril rovno k nemu. Asi po sto metroch som stál priamo pred ním. Až teraz som zistil, že toho človeka poznám.  Bol to pán Toman, miestny chovateľ. Farmár žijúci kúsok odtiaľto. Že ma to nenapadlo skôr, veď on sa živí chovom oviec a dobytka. Má vo zvyku svoje ovce zobrať von na pašu. Celá dedina o tom vie.

„Dobrý deň pán Toman, čo sa tu stalo ?“ spýtal som sa zadychčane.

„Pst!“  zašepkal pastier a ukazovákom mi dal jasné znamenie aby som bol ticho. Stáli sme tam ako prikovaní hodnú chvíľu. Až napokon potichu zašepkal.

„Niekto tu strieľa!“

Telom mi prebehli zimomriavky. Zmocnil sa ma pocit strachu a cítil som ako sa mi rozklepali kolená. Snažil som sa zostať pokojný, ale moje telo ma nechcelo poslúchať. Chcel som sa rozbehnúť a utekať preč z toho miesta, no nevedel som kam. Netušil som skadiaľ vyšli výstrely. 

„Strieľa? Aaaale prečo?“ vykoktal som.

„Ľudom sa zrejme nepáči, že sa moje ovce pasú na verejných lúkach.“ odvetil smutne.

Zrazu sa nečakane pohol dopredu. Preľakol som sa.

„Čo ak sa streľba zopakuje?“ blyslo mi hlavou. To už som uvidel ako sa skláňa k zemi a čosi berie na ruky. Stál som tam úplne skamenený. Konečne sa priblížil. V rukách zvieral mŕtve jahňa. Všimol som si ako sa mu ligocú oči.

„Aká hyena môže toto urobiť!“ precedil pomedzi zuby a pobral sa smerom k ovciam. Počul som hlasné bečanie. Bol to plač starej ovce, ktorá sa lúčila so svojím mŕtvym potomkom.

Do očí sa mi tisli slzy. Spomenul som si na svoju starkú. Ako pri každej oslave jej narodenín, namiesto toho aby sa radovala, úpenlivo plakala. Vždy mi vravievala, že nie je nič horšie, než keď rodič prežije svoje dieťa.

Prišlo mi tej ovce ľúto.  Požiadal som pána Tomana, či by mi ju predal. Súhlasil. Konečne som ju priviezol domov. Môj plán bol rýchly. Vytiahol som guľovnicu a dvakrát vystrelil. Zatriasla sa a spadla k zemi.

„Aspoň už nebude plakať!“ pomyslel som si. Starká týždeň na to zomrela. Už nikdy nebude plakať...

 


5 názorů

Hydron
23. 12. 2009
Dát tip
díky moc bíšo... :)

Bíša
23. 12. 2009
Dát tip
Mám stejné hodnocení...

Hydron
23. 12. 2009
Dát tip
Díky jarka veľmi sa teším .... :)

Dojemné, dočetla jsem až do konce a slova mě hladila napříč tvrdosti příběhu - jsi mistr pera, Miro ***

Dojemné, dočetla jsem až do konce a slova mě hladila napříč tvrdosti příběhu - jsi mistr pera, Miro ***

Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru