Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

hlavné mesto

25. 12. 2009
4
2
1116
Autor
Hydron

...s nádychom erotična ....

Ešte stále mám z toho mesta hrôzu. Desia ma davy lietajúcich holubov, krik na uliciach zarezávajúci sa hlboko do ušných bubienkov. Hlasná vrava v putikách na námestí mi pripomína staré komunistické časy. A pritom Bratislava je vraj len jedna veľká dedina s kúskom histórie a množstvom panelákov. Nikdy som nechápal tie tvrdenia  o povrchnosti tunajších obyvateľov. Mne sa vždy zdali celkom normálni, presne takí, ako u nás na dedine. Niektorí milí, iní zasa závistliví neprajníci. Stále sa mi v hlave vybavujú ozrutné lokality akými sú  Devín, Bratislavský hrad či Slavín, známy to pamätník padlých hrdinov. Ten som ešte ako decko pravidelne každý rok navštevoval.

Dokonca som tam skladal aj môj pioniersky sľub. To bolo vtedy slávy. Pýšili sme sa červenými šatkami nedbanlivo uviazanými okolo krku. Vlastne nikto z nás nevedel, čo to všetko znamená byť pionierom. Jediné, čo sme vnímali, bol krik našich vedúcich, keď sme neposlúchali ich príkazy a potom spamäti odrecitovaná poučka o povinnostiach pionierov. Je to už dávno, čo padol komunizmus a naše šatky zožrali mole, no môj pocit z hlavného mesta zostal aj naďalej rozpačitý.

„Teraz to bude iné!“ vravel som si.

 Teraz tam bude čakať ona. Konečne sa ľady pohli. Nechápal som ako je to možné, že ma žena ako ona sama od seba pozvala k sebe na návštevu. Tak dlho som sa modlil a usiloval o jej priazeň, no stále ma odmietala. Už som ani nedúfal, zrazu to prišlo len tak samo. Udrelo to do mňa ako blesk z čistého neba. Ešte stále som si neuvedomoval, že sa to deje. Sedel som v autobuse a premýšľal, čo jej poviem. Tak dlho som na to čakal, celú túto návštevu som si prežil snáď stokrát v mojich snoch. Keď sa ma prvýkrát spýtala, či ju pomilujem, nevedel som, či mám od radosti plakať alebo len hrať frajera stojaceho nad vecou. Vždy som si vravel tú hlúpu vetu:

„Keď tú pomilujem, potom už môžem umrieť!“

Ale nemyslel som to až tak doslova. Život je predsa krásny a so ženami ešte krajší.

Autobus konečne zastal. Bol som na mieste. Opatrne som vstúpil do preplnenej haly autobusového nádražia. Po okolí sa potulovalo niekoľko žobrajúcich bezdomovcov. Znervóznel som. Pohľadom som si premeral všetky ženy v miestnosti, no ju som nikde nevidel. Isto si to rozmyslela, zapochyboval som. Čo teraz, čo si počnem. Pochybovačný hlas nado mnou začal preberať kontrolu. V panike som si začal vyhľadávať spiatočný spoj, keď ma ktosi schytil za rameno. Od ľaku som strhol a poskočil smerom dopredu. Hlasno sa zasmiala. Ten súmerný belasý chrup som na nej miloval. Mala nádherný úsmev. Sú ľudia, ktorí majú naozaj veľmi škaredé úsmevy. Aj ja vlastním taký nepekný. Preto sa na fotkách vždy nastrojene usmievam, aby som nevyzeral hrozne ako starnúci drakula.  Najviac sa mi ale páčili jej jagajúce sa modré oči. Má ich hlboké ako dná morí. Ja som sa v nich niekoľko krát utopil. Chcel som sa v nich topiť stále a stále. Aj teraz som sa do nich nenápadne ponáral, až ma prerušila hlasnou otázkou.

„Aká bola cesta?“ spýtala sa a pritom sa nervózne prehrabovala vlasmi.

„Celkom v  pohode!“ odvetil som nie celkom presvedčivo. Naše stretnutie bolo celé akési rozpačité. No cítil som, že ju mám omotanú. Vlastne ona mala omotaného mňa, len mi to v tej chvíli bolo jedno. Jediné, na čo som myslel, bolo jej jemné, bledé telo. Chalani si zo mňa vždy strieľali, keď som sa otáčal za ženami s bujnými vnadami. Presne takou bola ona. Zaujala ma od prvej chvíle, ako som ju uvidel a jej prsia boli magnetom pre moje oči.

„Čo máš radšej, čipky alebo klasiku?“ spýtala sa hanblivo. Pokrčil som ramenami.

„Čipky sú fajn,“ odvetil som napokon. „ale ja mám rád aj klasiku.“

„Tak to si mi veľmi nepomohol!“  usmiala sa. Cítil som ten tok energie, ktorý nás oboch spájal. Jemne ma chytila za ruku a ja som ju poslušne nasledoval. Viedla si ma ako svoju trofej priamo do hniezda.

„Kam ideme?“ spýtal som sa len tak zo zdvorilosti. Aj keď mi na tom v tej chvíli nezáležalo, len nech je tam posteľ.

„Nechaj sa prekvapiť!“ odvetila tajomne.

Hodnú chvíľu ma vodila mestom.

„Chcel si spoznať Bratislavu, tak ma pekne nasleduj!“ prikázala mi. Inokedy by som už dávno zastal v najbližšej putike a zahnal hlad chladeným Budvarom. Teraz som však nevnímal ani hlad ani smäd. Postupne ma povodila Starým mestom, kráčali sme kusisko popri Dunaji až sme napokon prišli na miesto. Bola to obrovská budova s množstvom svetielkujúcich okienok.

„Čo je to?“ spýtal som sa prekvapene.

„To je internát, tam bývam so spolužiačkou!“

„So spolužiačkou?“ spýtal som sa nechápavo. Azda sa poistila a prikázala spolubývajúcej, aby bola na doma. Čo ak si to chce rozmyslieť, zapochyboval som.

„Neboj sa teraz je doma!“ snažila sa ma upokojiť. Stále som bol akýsi nesvoj. Vtedy som si spomenul na dedove slová, že najlepšia zbraň na potlačenie stresu je alkohol. Rozhodol som sa, že si kúpim fľašu.

„Prosím ťa, kde tu máte nejaký obchod?“ spýtal som sa.

„Dole vo vestibule, ale predávajú tam len základné potraviny!“

„Ak tam majú alkohol tak to bude v poriadku!“

„Predávajú tam nejaké vína, ale tvrdý alkohol je tu zakázaný!“ odvetila.

„Nevadí víno je perfektné, dúfam, že máš rada šampanské?“

Prikývla. Konečne sme boli na mieste. Využili sme neprítomnosť uja vrátnika, ktorý spokojne poťahoval z večernej cigarety a razom sme boli na piatom. Bola to malá izba s dvoma posteľami a dvoma skrinkami. Cítil som sa trocha stiesnene v tej veľkej Bratislave. Otvoril som fľašu vína a pomaly sme z nej pili. Pili sme spolu jeden z druhého. Bolo sme nenásytní, stále smädní konzumenti. Topil som sa v jej blankytných očiach a vrezával do nej cestu pre rastúce korene. Zaspali sme vrastení do seba a do perín. Ráno ma prebral hluk rannej električky. Hlasné trúbenie nervóznych vodičov valiacich sa do práce ma znervózňovalo. Horko – ťažko som rozlepil oči. Cítil som ako mi treští hlava. To víno bol isto nejaký miestny bolehlav. Keď som sa prebral zistil som, že izba je prázdna. Bolo mi čudne. Nič sa mi nechcelo , ležal som na posteli a hľadel z okna . Bol to nádherný výhľad na mesto. Prešli dve hodiny, no ona neprichádzala. Vstal som z postele a pomaly sa obliekol. Bol som stále viac nervózny. Už som chcel odísť, keď niekto vkročil.

„Uff tak predsa!“ pomyslel som si, na chvíľu mi odľahlo. Namiesto nej však do izby vkročil urastený chlap a škaredo na mňa zagánil.

„Čo tu hľadáš?“ spýtal sa nepriateľsky.

„Ja, ja som tu s priateľkou!“ zajakal som sa.

„Chceš po hube, toto je moja izba, okamžite vypadni!“ zreval.

Zľakol som sa, nikdy som nebol veľký bitkár, tak som sa stadiaľ radšej rýchlo vyparil. V hlave som mal totálny zmätok. Všetky budovy zvonku vyzerali úplne rovnako. Kúsok po kúsku som si skladal včerajšiu mozaiku.

Posledné na čo som si pamätal bola fľaša vína a jej dotyky. Taxíkom som sa zaviezol na stanicu a odtiaľ šiel rovno domov. Od tej doby som ju nevidel. Chalani sa mi smiali, že som si ju vymyslel. Ani sám neviem, s kým som vlastne strávil noc. Sen s realitou sa mi akosi zliali dokopy.

Bratislava je čudná dedina. Ľudí, ktorí nie sú dostatočne zhýralí, zje na večeru a ich zvyšky vypľuje do Dunaja.

Ešte stále mám z toho mesta hrôzu. Desia ma davy lietajúcich holubov, krik na uliciach zarezávajúci sa hlboko do ušných bubienkov.  


2 názory

Lili76
03. 01. 2010
Dát tip
Bratislava je čarovná... ;) t

Háber
25. 12. 2009
Dát tip
:)*pekný obrázok*

Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru