Oduševnene sa pozerám na zmiznuté mesto

„Počet obetí ničivého zemetrasenia v Haiti dosiahuje 212 tisíc a pravdepodobne bude ďalej stúpať,“ oznamuje mi jeden zo slovenských dobrovoľníkov a venuje sa ďalej svojej práci. V miestnosti oddelenej plachtou sedí staršia žena s dvoma malými černoškami. Vedľa nej ďalší obyvatelia. Táborom sa nesie ticho a plač tých, čo prežili.

Až nejakí prežili...

     Na letisku v hlavnom meste Port-au-Prince ma víta sympatický černoch, príslušník charitatívnej organizácie na záchranu Haiti. So mnou taktiež prileteli zásoby jedla, lieky, pitná voda a ďalší dobrovoľníci a zdravotníci. S povinnosťou a chuťou rýchlo berú svoje vaky a utekajú do áut. Nasadneme do auta a vezieme sa cez mesto do tábora prvej pomoci. Všade po krajoch cesty stoja Haiťania. Upratujú a hľadajú ešte niekoho živého. Už ani mŕtvych nie je kam dávať! Pri zničených budovách ležia aj stovky mŕtvych domorodcov. Ľudí. V hlavnom meste. Vodič však pozerá na cestu pred seba akoby sa ani nechce poobhliadnuť po krajine okolo neho.

Začne rozprávať o svojej rodine. S jeho rodnou francúzštinou rozpráva o manželke, dvoch synoch a malej dcérke. Rozpráva v minulom čase.

Prejdeme cez závory a vojakov strážiacich tábor pred väzňami, ktorí utiekli z väznice, keď sa zrútila následkom zemetrasenia.

Vystúpim som z auta a nadýchnem sa vzduchu mesta Port-au-Prince.

Príde za mnou vedúca dobrovoľníkov v tábore. Je to Nemka. Predstaví sa mi a oznámi, že o 5 minút odchádza auto do mesta pre ranených.

V dodávke sedia ďalší ľudia z nemeckej pobočky organizácie Unicef. Žiaden z nich neprejavuje nejaké hlbšie pocity z toho, čo sa vlastne deje okolo nich.

Hľadáme čo i len niekoho živého, koho by sme mohli odviezť do tábora a tým ho zachrániť pred hrozbami zrúteného Port-au-Prince. Na zvolanie mladého Nemca: „Halt! Halt,“ dodávka zastaví, mladík vyskočí a beží pomôcť mladej žene s jej dieťaťom. Dovedie ich k dodávke, ktorú značí modrý znak Unicefu  a Červeného kríža. Dcérka mladej černošky drží v ruke bábku oblečenú do riflí a farebnej košieľky. Pozrie na mňa tými veľkými hnedými očkami, z ktorých sa dá vyčítať, že jej tú hračku nemám brať. O niečo ďalej priberáme do vozidla dvoch chlapcov. Môžu mať osem rokov, no v tvári nemý pohľad a rany po tele hádam ani len nevnímajú. S dodávkou sme napokon prichádzame do ďalšieho tábora, kde sme vystúpili a s ranenými nesieme aj zásoby liekov.

Musím zájsť za vedúcim tamojšieho tábora. Tento tábor je omnoho väčší, omnoho viac zranených, omnoho viac plaču a nariekajúcich sirôt, vdov a vdovcov.

Vedúci tábora mi zaistil odvoz späť.

Spím na karimatke v spacáku v stane so zdravotníkmi. Vlastne som ani moc nespím. Vôbec. Budí ma každý nárek, ktorý sa ozýva zo všetkých strán. Ráno odkladám fotoaparát, notes a aj perá. Uviažem si na ruku šatku pre dobrovoľníkov.

     V lietadle z Havany do Londýna premýšľam o tom, ako je to ironické, že sme si doteraz nevšimli život na Haiti. Vidíme len more, hotely, obchody, morské špeciality...no nie ľudí! Prečo vyspelé štáty nedokázali Haiti pomôcť už predtým? Prečo prídu až vtedy, keď sa stane živelná pohroma? Ako môžme zabudnúť na Haiti? Sme na rovnakej planéte a nedokážeme si všímať ľudí okolo. Každý sa naháňa za tým aby vôbec prežil od mesiaca do mesiaca, no nevšímame si ľudí, ktorí prežívajú zo dňa na deň a to nielen v Afrike.

Môže existovať spolupráca v takom chudobnom štáte akým je aj Haiti? Myslím, že môže. No prvým bodom na dosiahnutie spolupráce by bolo prestať si všímať aj seba a začať si všímať aj iných ľudí. 

Za katastrofu v Port-au-Prince sme zodpovední všetci. Hádzali sme im hotové ryby, no loviť sme ich nenaučili.