Je noc, nemôžem spať, krásne sny dávno opustili spálňu,
miesto, kde s Tebou snívať chcela som, zmenilo sa na nocľahárňu.
Cit a láska zbalili si kufre, kedyže to bolo... nespomínam,
čo vlastne ešte čakať chcem, Ty chrápeš a ja,
ak vôbec, tak iba zlé sny snívam.

Rána sú studené, chýba v mojej dlani,
aspoň na chvíľku tá, ktorá ma mala chrániť.
Kde stratilo sa objatie, bozk, pohladenie,
tá minútočka nehy, nabratie síl do nových dní,
kým opustíme domácnosti brehy.

Svet býva krutý, už obaja dnes vieme,
že najviac ublížia tí, ktorých milujeme.
Čo drží nás tu spolu, pár pohybov a prázdno,
nič predtým a nič potom, ako je to dávno,
keď túžila som po tom, nech v Tvojom objatí
zaspávam noc čo noc, nech nikdy Ťa nestratím.

Koľko ešte dní rovnakých ako dnešný,
koľko ešte nocí rovnako bezútešných?
Nič pekné pred nami, len zvyk, takto to už má byť?
Ja predsa ešte niečo, čo poteší, chcem žiť!
Niečo, čo presvedčí -  predsa je život krásny,
drobnosť, či slnka lúč, čo vôkol všetko zjasní...

Deň za dňom scenár ten istý, práca, nákupy, či pranie,
úlohy s deťmi, občas krik a potom ťažké zaspávanie.
Kde zmizla mladosť, tajné prianie,
na večnosť láska a krásne milovanie,
čo rozochveje každý nerv, až by som lietať chcela,
je to tak všade, či len ja pravého vybrať nevedela?