Z hôr 2

Slnko pomaly zapadávalo a v červenavom vzduchu sa ozýval iba náš rýchly dych, ako sme klesali a hneď zasa stúpali v desiatkach kopčekoch, čo nás viedli priamo stredom širšieho hrebeňa. Vybral som foťák a zamieril ho na vzdialenú rozhľadňu už rozmazanú v tom obraze a snažil sa zvoliť najvhodnejšiu dĺžku uzávierky, nech to trocha vyzerá. Pred nami už mal byť iba posledný veľký stupák po tých menších, vetrom ošľahaná žltá lúka so starými zimou obrúsenými kmeňmi a pahýlami storočných vetiev a potom prudké klesanie, čo dáva poriadne zabrať kolenám a šmýkajúcim sa podrážkam pod váhou možno 12 kg batohu s vecami na nocovanie v lese. Spoločne s ním som vážil cez sto kilo a bolo to cítiť na rozmočených zvážniciach, kde som sa prebáral miestami až nad členky.

                Šlapali sme už od skorého rána, po ešte skoršej ceste vlakom a málo spánku, pretože celý večer sme museli ešte behať s bráchom po meste a vymiesť niekoľko pubov a barov, pozrieť, či nestretneme niekoho známeho, keďže bol piatok večer a nehodiť s ním zopár slov a panákov a dnes to preto aj tak vyzeralo. Ráno, hneď ako sme vyšli sa to ešte dalo, ale čoskoro sa ozvalo prvé vnútorné zavytie a už som ručal do kríkov ako jeleň v ruji, alebo práve sa prebúdzajúci nervózny medveď. Zo začiatku sme sa tomu obaja smiali, že ako vyplašíme mladé bežkyne na ich prvých ranných víkendových kilometroch, ale keď sa to zopakovalo niekoľkokrát, tak už to veru veľmi zábavné nebolo. A hlavne to zdržovalo, keď sme vždy po niekoľkých minútach rýchlej chôdze museli zastaviť, zhodiť batoh a prehýbať sa...

                Ale teraz bol večer a posledné stúpanie a ostré klesanie. Spomenul som si, čo sme sa večer bavili a bolo to smutné. Celé to mesto bolo smutné so svojimi kamerami a neochotou a policajtmi a možno aj ich najvyšším šéfom, ktorí bol tak spitý v tom poslednom zafajčenom pajzli, kde sme skončili, ešte na posledné pivo s panákom pred príchodom domov, že nevedel trafiť ani dvere od hajzlu a aj keď sa tam napokon dostal, tak vždy sa nás potom opätovne pýtal, kde to vlastne je a kadiaľ ísť. A nedajbože by ho človek stretol večer, alebo jeho podriadených, s fľaškou vína sa potulujúci ulicami. A možno aj bez nej len tak samotne blúdiaci. Už som to zažil, keď som sa raz, a bolo to už pár rokov dozadu a preto verím, že teraz je to ešte horšie, vracal domov a hlavu sklonenú v rozmýšľaní o tom, čo som si chvíľku pred tým prečítal, zamyslene ťahajúci z cigarety (to som ešte fajčil). Zbadali ma, ako prechádzali autom cestou okolo mňa a v tej chvíli spomalili a išli vedľa mňa úplne krokom, mojím tempom, otvorili si okienko a podozrivo na mňa hľadeli. Ťažký nebezpečný nočný živel a ich ťažká prevencia. A to neboli ešte kamery, vtedy ani jedna. Dnes ich je vraj veľa a tých hliadok ešte viac. Ale už tu nebývam, už som len návštevník a aj tak mi to nie je jedno, pretože toto nie je iba tu, to je už úplne všade...

                A preto utekáme do hôr a ideme spať do lesa a šlapame jedenásť hodín s ťažkým batohom, prepadávame sa blatom.

                Ale nie všetky myšlienky boli zlé. Všetko zlé prešlo, aj tá ranná nevoľnosť, hoci trvala až takmer do obeda.

                Teraz sme sa dostali na miesto a tak je čas vybrať stan, rozložiť ho a tiež malý varič a plynovú bombičku za päť eur a rýchlo navariť dve porcie teplej gulášovej polievky a do termosky čaju. Neďaleko je výdatný prameň, ktorý priam až hučí, keď sa k nemu blížime v svetlách čeloviek.

                Už som spal viac krát v lese, ale iba raz sám, a vždy je to zážitok, keď sa všade stmie a počuť už iba zvuky, ktoré tam cez deň nie sú. Spoza kríkov a stromov sa vynárajú biele žiariace svetielka, vždy v pároch a na stemnelej lúke sa preháňajú tiene konárov a farby, ktoré patria vždy iba noci v lese. Všetko vtedy splýva v jedno, čo je čarovné a desivé zároveň, lebo nikdy nevieš, kto sa tam zjaví, ale najväčšia obava je aj tak z toho, že to bude niekto z ľudí. A vtedy sa môže premýšľať a rozprávať a snívať. Staré lásky na pretrase, kým sa nezaspí, trocha zimy v spacáku a otlačené boky a chrbát, ktorý by si tak rád odpočinul po celodennom záťahu a nosení. Zajtra ho to čaká opäť a ešte trocha viac ako dnes.

                Mali sme fľašku domácej slivovice a fakt veľmi dobrej a tak bolo to rozprávanie o to zábavnejšie. Napriek tomu bol večer krátky, pretože únava bola väčšia a oči sa zatvárali takmer ihneď potom, ako sme iba na chvíľu zaľahli a jemne privreli oči.

                Snívalo sa mi o mojej žene...

                Ráno bolo rýchle a studené. Znova čaj do termosky, suchá saláma s chlebom a kúsok zaúdeného syra. Nič nás nezožralo napriek voňavým zásobám skrytých v batohoch pri našich hlavách. Keď som spal raz pod strieškou v lese, kde bolo dosť možné, že sa môže objaviť aj medveď, ako ma upozornili ochrancovia prírody, s ktorými som predtým večer popíjal, (a sám si nepripúšťal, že by to tak mohlo byť), tak som všetko jedlo vybral a v jednej igelitke zavesil  na strom vzdialený asi dvadsať metrov. Neviem, či by to bolo účinné, aby neprišiel až ku mne, a možno ho to ešte viac mohlo lákať, ale skutočne nič ku mne neprišlo a keď som ráno o štvrtej ešte za tmy vstával, tak som bol dokonale vyspatý. Bolo to v dlhej hlbokej rokline neďaleko maďarských hraníc a nebol tam žiaden signál. Úplná samota. A pamätám si tiež tie hviezdy, ktoré boli neskutočne obrovské a žiarivé, také ktoré vidíš možno raz za rok, ak sa fakt podarí dostať sa na tak opustené miesto.

                Túto noc to také nebolo, zaspali sme rýchlo a neboli sme vonku.

                Druhý deň bolo stúpanie ešte väčšie. Mierny hrebienok sa premenil na spleť dolín a strmých kopcov, ktoré neohurovali ani svojou nadmorskou výškou niečo cez 700 m, ale skôr tým, ako sme vždy k ich úpätiu museli klesnúť až úplne na dno doliny so zurčiacim potôčikom a hneď na to sa trepať znova hore. A takto to pokračovalo niekoľkokrát. Ľudia, ktorých sme stretali, na nás pobavene pozerali, že čo tam robíme s takým nákladom. Cestou bolo zopár prameňov na osvieženie a doplnenie vody. Stále sme pokračovali, až do úplného konca našej plánovanej cesty, ktorý sa znova ako predchádzajúci deň prihlásil postupným stmievaním. K vlaku sme prišli už po tme.

                Ale tento deň bola cesta veselšia, aj keď namáhavejšia. Prestali ma ťažiť myšlienky na „veľkých bratov“ v podobe kamier, policajtov, internetu, mobilu a pod.

                Na záver som si kúpil dve pivá. Bol som spokojný.