Riaditeľka

Vždy mala rada staré mestá.

Keď sa prechádzala uličkami, zdobenými štukami budov, stromov a jednosmerkami, zakaždým si všímala ľudí naokolo. Ako keby práve oni dokresľovali celú kompozíciu obrazu starého mesta s historickými budovami a stromami, aké učia kresliť v škôlke malé deti a v jeho samotnom strede, ako konflikt doby, by prechádzalo BMW luxusnej triedy s nie tradičnou číselnou ešpézetkou. Po chodníku naproti kráča dáma na začiatku stredných rokov, oblečená do šiat, ktoré nie sú z pásovej výroby, ale od voľnomyšlienkárskej krajčírky a návrhárky... alebo je to ona? Aj keby. Rozhodne nie je tuctová a už vôbec nie chudobná. Alebo možno je aj chudobná, ale nedá to poznať.

Spoza seba cítim cigaretový dym. Neobzerám sa. Počujem rýchle kroky, tak čakám, že ma ten dotyčný predbehne. Aleba! Moletná žena na počiatku menopauzy, idúca do práce, krátke vlasy, lacné rifle, ľahká bunda z roku Raz-dva. Fajčí. Keby ste ju videli, hneď by ste ju priradili do skupiny dám v stredných rokoch, ktorej najmladšia dcéra z troch detí maturuje a ostatné už pracujú alebo študujú. Ale ona fajčí. Zvyšuje frekvenciu svojej chôdze a fajčí. Ako pubertiačka, ktorá sa ponáhľa do školy a nechce, aby ju videli jej rodičia, ako bozká a zabíja cigaretu.

Vedľa secesnej budovy zabočí do priemyselnej zóny mesta. Zvonka dokonalá stará ošarpaná krása práce ľudí 18. storočia, Za múrom špinavá a rozpadnutá realita, kryjúca tú dokonalosť estetiky onej doby. Vstúpi do hotela Carlton. Štyri hviezdičky. Stúpa po koberci, mäkkom, dlhovlasom, akoby sa dalo na ňom spať.

Cez recepciu prejde do predkuchyne a zabočí do izby upratovačiek. Nik tam nie je. Šedé plechové skrinky ochladzujú pracovnú morálku izby a robia z toho akúsi kasáreň.

Skríkne: „Prečo tu nik nepracuje?!“