more

V mäkkom objatí morských vĺn

sledujem mesiac, jeho spln.

Počujem hudbu, čo priestor plní,

ja sama som ňou a sú ňou vlny

a z hĺbky mojej večnej duše

vylieta vták ako šíp z kuše -

vták slobody, čo konečne sa

odpútal od kostí a mäsa

môjho tela.

Ako strela

vrhá sa strmhlav do výšok,

no čaká ho tam nový šok:

Slnko je silné, páli krídla

a nikde niet starého bydla.

Už dávno pochované v mori

do väčších hĺbok sa stále norí...

Znavený vracia sa späť k zemi,

kde lovec vtákov, hluchý a nemý

mu novú reťaz k nohe viaže -

nové telo a pocit tiaže...

Zasa žiť musí v trápení,

až kým sa vnútri nezmení,

slobodu nájde v svojej cele -

slabom a krehkom ľudskom tele.