Vyznanie

Alien

Kotvím sa k tebe

pod časom tak pevne,

ako sa dá sa zarýva

do piesku mysle túžby mojej ťažoba.

 

Roztvorené dlane vylietajú k nebu

zachytávať každým pórom do priehrští

občas, keď pršíš priazni nehu,

s nenásytným smädom Gobi.

 

Najväčšie driemoty prichádzajú po jedle.

Výdatné sústo ma ukolíše

v ružovej vate pohltenú dočasne

a pokoj čoskoro naruší trávenie.

 

A hlad syčí pri tvojom mene,

ako unikajúca para z čajníka.

Hlad páli pri obsadenom žriedle,

ako v topánkach prenášanie žeravého uhlíka.

Hlad bodá pri diskusii o láske,

ako pod rebrami bežca diaľka dlhá.

Hlad dusí, keď tvoj verš absentuje,

ako báseň na farby hluchá city poeta.

 

Do brieždenia očí chlad sa rozteká,

len ako jedna zo sto som kŕmená.

Pod silou spodných prúdov života,

kde každý rým sa dá nahradiť,

nestálosti sa prizerá

vykorenenosť, čo chce zasadiť.

 

Chcela by ma uniesť voda

milovania len z vášne,

telo je steblo, ľahko sa vetru poddá.

Srdce je kotva, nemôže.

 

Pevne ukotvená v úpätí tvojich brál,

či v plytčinách pod úrovňou mora,

to už nie je otázka chcenia.

Je to mysľou neovplyvniteľný jav-

-prirodzená metafora srdca.

 

---