Bozk

Teraz už chápem, prečo je toľko romantických filmov. Všetky tie slová a scény. Najskôr som si myslela, že je to všetko vymyslené, ale ako pomaly starnem, vidím, že ten, čo to písal, to zrejme asi aj prežil. Poznáš tie scény, keď sa dvaja prvý krát pobozkajú? Už dávno pred tým, ako to príde, im je jasné, že sa to raz stane, ale nemajú sa kam ponáhľať, a ani to nechcú urýchliť. Pri prvom stretnutí je to naozaj veľmi skoro, tak sa iba na seba pozerajú a navzájom sa bez slov zhodnú, že času majú dosť. Pri druhej schôdzke začína byť muž trochu naliehavejší, ale stále váha. A ženy už duplom nemajú záujem tak predčasne otvárať dvere do tejto časti labyrintu. Nakoniec sa teda aspoň odváži chytiť ju za ruku a tajne dúfa, že snáď pochopí, čo má na mysli. Ale z tejto situácie sa dá celkom ľahko ujsť, stačí vyjadriť myšlienky pohybom ruky. A potom príde k magickému tretiemu stretnutiu. Akože opäť nezáväzné, ale pritom perfektne dopredu naplánované. Keď sa po večeri plnom nových zážitkov a chvíľ konečne stretnú v preplnenom klube, kde ledva počujú vlastné slovo a o normálnej komunikácii neprerušovanej slovnými spojeniami typu: prepáč, čo si hovoril, môžeš to, prosím, zopakovať?, môžu iba snívať, sú takí šťastní, že sú spolu, že sa snažia využiť každú chvíľu, aby sa mohli navzájom dotykmi spoznávať. Dokonca si môžu vyskúšať, aké to bude, keď budú vedľa seba sedieť, čo je najbližší telesný kontakt, aký do toho dňa mali. A potom si zrazu uvedomia, že sú aj lepšie činnosti ako sedenie a ešte k tomu sa vôbec nepočujú. So začiatkom ďalšieho songu sa opäť nájdu na parkete a snažia sa zistiť, či majú rovnaký pocit pri tancovaní. A keď s úľavou zistia, že hej, zábrany sa pomaly strácajú a večer splnil svoj cieľ. Už ich čaká iba rozlúčenie s otvoreným koncom, či sa konečne odvážia spraviť ďalší krok. Obaja túžia po vášnivom bozkávaní, ktoré nebude mať koniec, len problém je, že nie sú sami. Žena váha, či jej stojí za to, stratiť svoju dôstojnosť, práve v tej chvíli a spýtavo sa na neho pozrie. A vidí iba úprimné oči s otáznikom. A v tom sa to stane. Čas sa spomalí, hudba a krik stíchne a reflektory sa upriamia iba na nich. Už nie je nič podstatné, iba sa konečne dotknúť pier. Je to snáď celá večnosť, ale v skutočnosti je to možno tridsať sekúnd. A stáť nepohnuto uprostred tancujúceho davu v náruživom objatí, to má osobité čaro. A ten pocit po tom... Je to akoby sa práve narodili. Minimálne je to zážitok, ktorý prevyšuje všetky ostatné doteraz. Svojím spôsobom je to však dosť smutné, lebo si uvedomia, že keď im to spolu nevyjde, budú musieť hľadať viac a lepšie. A to je vždy ťažké.