Premena

Ak v stave zúfalosti prečítate túto poviedku, napíšte mi a ja vám pošlem ďalšie, aby sa vaša duša dlho netešila z ničnerobenia a pocitu sebaklamu, že viete aj vy čítať.

Števo Nina F.
Premena


Bol som mladý.
Bol som bez peňazí.
Bol som učiteľ. Učiteľ s hlavou plnou učiteľovania. Učiteľ na novom mieste, v novom meste. Malé mestečko, kdesi medzi horami. Ľudia uponáhlaní, nechceli dať majavo prítomnosť malého mesta. Tváre zamyslené...myšlienky s nimi nekráčali. Boli ďaleko od ich krokov.
Televízor som nemal.
Okno s výhľadom do úzkej uličky. Ošarpaná stena s opadanou omietkou. Ľudia. Veľkí ľudia z malého mesta. Veľkí ľudia, malé idály. Dom, byt, peniaze, deti na vysokej. Ideáliky. Boli to ľudia z mestečka, kdesi medzi horami. Párkrát videli hlavné mesto, stratili múdrosť z tvárí, prírodu mali v kvetináčoch. Ľudia z hôr, rodičia zaplakali nad zelenou lúkou...
Jedna izba a záchod s kúpeľňou. Garsonka s výhľadom na chodník. Ľudia kráčali...
Zostával mesiac. Mesiac, aby si hovorili, v zátišiach módnych účesov, s klobúkmi šepotali...ten je nový, no ten, učí slovenčinu. Dievčatá sa kdesi v kúte chichotali. Chlapci piekli vylomeniny. Vylomeniny – substantívum, abstraktné, všeobecné, feminímum, plurál, nominatív, vzor žena.
Čakal som pohárik. Vitaj! Si nový! Pripime si! Ja som Peter, ja som Nataša, Ja som Milan. Dočkal som sa pohára.... mlieka.V školskej jedálni. V rade na obed. Taký som bol. Zostával necelý mesiac. Potreboval som na začiatok...začiatok môjho poštudijného života...peniaze. Peniaze. Hľadal som námet pre článok. V izbe so starším nábytkom. Prababka by mala radosť. Pocit domova. Páčilo sa mi to. Dýchal som atmosféru...posteľ, drevená, manželská, letisko, almara, vyrezávaná, poloprázdna, stôl, stoličky, tri, kúpeľňa, wc. Na obedy som chodil do školy. Už vtedy, cez prázdniny. Nie pravidelne...
Hľadal som článok...za oknom...za malým oknom do ulice s ľuďmi z hôr, z mesta.
...ľudia kráčali za svojimi ideálmi. Rýchlo. Zamyslene. Niektorí a kývali zo strany na stranu. Mal som chuť prebrať ich, zobudiť, dať im do vienka ideály ich rodičov. Nová doba, nové ideály, noví ľudia! Chcel som napísať o ich tvárach. Prečítajú si, hodia rukou. Čítanosť regionálnych novín neklesne. Tretia futbalová liga, neklesne. Chcel som článok, ktorý by sa zaryl do ich myslí. Hlodal by, hlodal, nútil...aby si ma zapamätali. Učiteľa ich detí, učiteľa slovenčiny. Hľadal som a...
...tvár. Ustarostená tvár. S vráskami, ktoré do nej vpísali tradície, rodičia, ľudia z vysočiny obklopenej lesom, lesom a potom...potom kosodrevinou. Tvár s hnedými očami. Gaštany z parku, kde ľudia zabudli chodiť. Jamky v lícach, plné pery. Malé ústa. Smutný pohľad niekde do seba.
Bol opäť pondelok. Nevedel som sa dočkať tej tváre. Zahĺbenej tváre, ktorú majú ľudia z hôr.Čakal som celý deň...čakal som ďalší... Tvár bola preč, článok bol preč. Vhodne zoštylizovaná skupina slov, ktorá náležitým usporiadaním hlások utvorí neopakovateľný zážitok – vetu. Veta, ktorú si prečítajú v novinách a potom ďalšiu, a potom ďalšiu, a potom...ach, to písal ten nový, slovenčinár. Mladý. Nepozná svet... Nechcel som spoznať ich svet. Svet ľudí tváriacich sa sa dôležito pri podaní ruky. Ľudí s vystretou pravicou a druhou rukou na peňaženke. Chcel som spoznať svet ľudí s úprimným stiskom.
Prešiel týždeň...
Televízor som nemal.
Za oknom ten istý seriál.
Za oknom pondelok...chyba vo vysielaní...neveselá tvár s hnedými očami. Na pravom oku pribudol monokel. Nie, tak teraz si nenechám ujsť príležitosť. Schytil som plášť.
Námet pre článok kráčal necelých desať krokov predomnou. Chcel som, tak hrozne som chcel spoznať človeka u hôr. Ja, človek pribudnuvší sem z rozsiahlych rovín Podunajskej nížiny. Chcel som spoznať človeka v zánovných rifľoch, hnedej flanelovej košeli a v bielej šiltovke. Kráčal predomnou s hlavou v asfalte. Z času na čas zodvihol hlavu. Vykľučkoval uličkami z centra...cez sídlisko...na poľnú, k lesu. Stratil som ho v šípkovom kroví...
Na druhý deň som čakal od skorého rána...repríza pondelka ... niekde na konci mesta...Nešiel som ďalej. Zastihol som tvár pri úteku z mestskej reality. Niekam preč. Ďaleko. Ďaleko...hneď za krovie. To som ešte ale nevedel. Nevedel som veľa vecí o týchto ľuďoch a o ich maskách. Nič o ich pohľadoch. Hovorili...mladý, nepozná čo je život, náš život. Chcel som, tak ukrutánsky som chcel spoznať ich životopisy, aby som sa formoval, zhornatel, ja človek rovinatý. Chcel a našiel i svoj vzor. Za oknom, za šípkovým krovím...
Včerajšia večera ma prinútila celú noc športovať...športom ku zdraviu...zdravé telo...prázdne telo, zdravý duch. Nadránom sa mi uľavilo...dvakrát...pri okne tretí. Zbadal som tvár so šiltovkou. Biely maják v raňajšej polotme. Neutekala preč z mesta. Vracala sa...vchádzala do rána, do ospalého mestského rána, do môjho rána. Spanilo, s úsmevom na lícach...schovatým v anonymite šiltovky. Netrvalo to dlho...stopoval som ako cvičený vlčiak, niekoľko krokov, aby som nevyrušil jamky v lícach, nestretol strach v očiach. Neznáma tvár, vzor mojej premeny...premena – substantívum, abstraktné, všeobecné, feminímum, singulár, nominatív, vzor žena...kráčala ponorená do vlastného ja. Nič iné pre mňa neexistovalo, nič som okolo seba nevnímal...len biely bod pred sebou. Nestratiť...! Nesmiem toho človeka s múdrosťou v tvári, o akej som počul z rozprávania, a ktorou som chcel nasiaknuť i ja, nesmiem ho stratiť! Už nie! Na konci bývalého učiteľského ústavu, tam, kde stojí dnešný farský úrad, v úzkej uličke na konci s križovatkou, tam som ho chcel osloviť, nadviazať kontakt, vytiahnuť informácie, zosumarizovať, napísať článok a zapísať sa do mestskej histórie, do histórie malých regionálnych novín...nový prispievateľ, možno nový kolega.
Z auta vystúpili traja ľudia...kopance, bitka...pri farskom úrade...pri kontajneroch...“Nebite ho!“...kopance, bitka, údery do tváre...do tváre s jamkami...do mojej tváre...nevnímal som...

Televízor som nemal.
Za oknom nový seriál...príjemnejší...koruny zelených, naozajstných stromov v skutočnom parku. Pod ich korunami sa prechádzali ľudia, ľudia s vráskami, s kronikami múdrosti, so skúsenosťami z prírody a zo života na vysočine...ľudia z hôr. Och, aké boľavé a aké príjemné bolo to ráno, keď som za oknom videl tento svet. Park s ľuďmi... Zabudol som na tvár ponorenú niekde do seba, na postavu zo šípkového krovia. Mal som tam stovky tvárí, ktoré by mohli byť vzorom mojej premeny. Pri prechádzkach parkom, znova a znova som sa začítaval do nedokončených románov. Jedna vráska, jeden príbeh...dva príbehy, tri...celý román...tvár, otvorená kniha. Chodil som, tajne čítaval, spoznával...
Pri obede v jedálni som sa dočkal...Pripime si! Vitaj! Si tu nový! Ja som Peter, ja som Nataša, ja som Milan. Zodvihli sme poháre s čajom. Potykal som si so životnými skúsenosťami. Ja...mladý, ktorý nepozná ich svet...potykali sme si. Už som nemusel tajne vykrádať príbehy z pohľadov, z úsmevov, zo zamyslení...už som mohol počúvať a spoznávať celú pravdu. Sedel som a hľadal návod ako sa opiť skúsenosťami a výzorom horala. Opíjali ma príbehmi...nebránil som sa...“bolo to po vojne. Autobus sa triasol na rosypanej ceste. Sedel som strémovaný a cez okno pozeral do prázdna. Môj prvý článok. Idem zbierať informácie pre môj prvý článok v novinách...autobus poskočil na nejakej jame a hlučne pokračoval. Ľudia boli znudení. Zvykli si, boli radi. Ďalšia jama. Bol som späť v autobuse. Strach sa ma stále držal. Kliešť, ktorý baží po krvi. Nepodal som sa mu, mesmel som! Hodia ťa do vody a plávaj,“ povzdychol si. „Autobus zastavil. Dvere sa s hrmotom otvorili...zatvorili. Po desiatich minútach som sa ocitol na mieste...dvere...škrípajúce...kľukatá cestička s lavičkami, vlniaci sa had na čerstvo napadanom snehu. Riaditeľka ma viedla dlhou chodbou, nemala konca. Na stenách výkresy detí. V kvetináčoch ťahavé kvety. Cez okná ich objímalo svetlo...strácalo sa v listovej zeleni. Schody. Viedli do časti s deťmi s najlahším stupňom postihnutia. Vedeli, že sú iné...netušili prečo. Snažili sa rovnako, ako ich učitelia. Tešili sa z hrejivých lúčov slnka, z bielych snehových vločiek...roztápali sa v dlaniach rovnako ako ich šance na zdravý život. Šťastím bol dotyk ruky, pohladenie, pocit istoty. Položil som ešte niekoľko otázok...mal som prvý článok a vykročil, klukatiac sa k bráne. Zostávali za mnou stopy, názory, s ktorými som sem prišiel. Začali poletovať snehové vločky, akoby som mnou niekto tam hore...“
„Obéééd,“ nieslo sa parkom z úst ošetrovateľa.
„Príbeh z roviny,“ povedala, ani neviem prečo, zvráskavená tvár. Tvár s múdrosťou v očiach. Tvár – substantívum, konkrétne, všeobecmé, feminímum, singulár, nominatív, vzor...každý mal svoju. Tvár človeka z hôr-?
V nemocnici nemali miesto ... úrazy neboli vážne ... doliečoval som sa tam. Na mieste s ľuďmi ... v parku ... múdrosť zamknutá za bránou.
Prišli štvrtý deň ... chceli, aby som si spomenul ... na ulicu pri bývalom učiteľskom ústave ... na farbu auta ... na tých troch ... na človeka so šiltovkou. Nič, takmer nič som si nepamätal, prestal som vnímať, cítil som len tupé nárazy... a predsa, šiltovka mu spadla a mne sa zazdalo, že tie hnedé oči a jamky v lícach, že...ále, neviem si spomenúť. Odišli a až teraz som si spomenul na tvár, o ktorej som chcel napísať, môj vzor, podľa ktorého som chcel zhornatieť, zvrchovinatieť, skosodrevinatieť, proste, stať sa človekom z hôr.

...nebavilo ma pozerať von oknom na tváre. Bol som smutný. Rád by som sa nechal ešte raz dobiť...dokopať do tváre...aj do tváre, len aby som mohol ísť znovu späť, a možno by v nemocnici znovu nemali miesto...
Tú tvár som už nestretol...tvár s hnedými očami a jamkami v lícach. Pri nástupe do školy som videl veľa nových tvárí...tváre s ideálmi rodičov. Dievčatá sa chichotali, chlapci piekli vylomeniny...nebol som už nový...poznali ma...v novinách...“...v stredu v ranných hodinách neznámi páchatelia napadli mladú ženu a učiteľa slovenčiny pri odpadových nádobách bývalého učiteľského ústavu...“...spoznali učiteľa ich detí...tvár s ideálikmi ľudí z nížiny.

---