Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

Pekelný rebel

30. 11. 2013
11
21
1996
Autor
lucifuk

Samael sedel na rozžeravenej lavici a čakal, kým ho zavolajú. Pohľad upieral na dvere s nápisom Lucifer, spoza ktorých sa ozýval pekelný krik. Tento týždeň už tretíkrát, pomyslel si Samael a striaslo ho od hnevu. Nároky sa stále zvyšujú, ale podmienky ostávajú nezmenené. Takto sa nedá pracovať. V duchu si pripravoval obrannú reč a snažil sa formulovať odpovede na nepríjemné otázky, ktoré o pár chvíľ prídu. Okrem neho nebol na prázdnej chodbe nikto. Iba zaprášená nástenka s prestarnutými, neplatnými oznamami.

Dvere pred ním sa otvorili a na chodbu vyšiel Šejtan. Plecia zvesené, na tvári nešťastný výraz.

„Tak ako?“ opýtal sa šeptom Samael.

Šejtan neodpovedal, len vyvrátil oči. To hovorilo za všetko.

„Ďalší!“ zrúkol hlas z miestnosti. Ak by mohol mať hlas tvar, tento by vyzeral ako obrovská ruka, ktorá chytila Samaela pod krk a vtiahla ho dnu. Miestnosť mala červené steny, červený strop a rozľahlý, čierny stôl.  Za stolom sa premával Lucifer. Nateraz v podobe zúrivého tigra. Pomaly prechádzal zo strany na stranu a chladnými očami pozoroval Samaela.

„Nepáči sa mi ako pracuješ,“ spustil.

„Robím čo môžem,“ odpovedal Samael a mimovoľne si pošúchal rohy.  Akokoľvek sa snažil, cítil ako sa mu telom rozlieva nervozita. Pohľad na pruhovaného, rozprávajúceho tigra ho desil. Ak to bol účel, Samael musel uznať, že sa vydaril.

„Stále je to málo. Si nasadený na najľahšiu skupinu duší a nie si schopný zabezpečiť viac ako dva kusy za týždeň. Dve biedne duše!“

„Nie je to také jednoduché ako to vyzerá,“ bránil sa Samael. Odvaha, ktorú si nahováral na chodbe sa rozplynula. Ostal iba strach, úzkosť a ešte niečo čo nevedel pomenovať. Niečo, čo ho spaľovalo z vnútra. Niečo veľké, na čo potreboval nájsť odpoveď. Ale nevedel ako. Príliš prázdny priestor ktorý čakal na zaplnenie, no Samael nevedel čím.

„Netrep! Je to jediná vec, čo dokážeme robiť. Naša prirodzenosť. Je to zlo. Zo zla sme ukovaní a zlo rozsievame kade chodíme. Čo na tom môže byť ťažké?! Robiť niečo, čo ťa napĺňa. Máš neobmedzené možnosti. Choroby, hádky, peniaze, podvody...a ty, pri takomto arzenáli, skosíš dve duše za týždeň. Nepredstaviteľné!“ Tiger sa dostával do varu.

Samael zmĺkol. Chcel mať stretnutie čo najskôr za sebou. Nech sa tiger vybúri, vypustí paru a nechá ho ísť. No Lucifer mal iný plán. Zdalo sa, že pohár jeho trpezlivosti pretiekol.

„Posledných sedem dní. Chcem desať duší, alebo z teba spravím diabla najnižšej kategórie a do konca vekov budeš udržiavať oheň pod kotlami. Žiadna kariéra, žiadne výlety medzi ľudí. Nič, iba kotle a vreskot smrteľníkov.“

Samaelovi sa zakrútila hlava. Vedel, že bez trestu sa nezaobíde. Avšak nerátal s tým, že mu Lucifer priloží na krk až taký ostrý nôž. Udržiavať v pekle oheň pod kotlami, je len málinko lepšie ako stáť v tých kotloch. V podstate je to takmer rovnaké. Nikdy nekončiaca prázdnota a bolesť. Niet úniku, ani vykúpenia. Otrasený vypochodoval z miestnosti. Chcelo sa mu zaľahnúť a spať, no vedel, že si to nemôže dovoliť. Desať duší, je desať duší. Zavrel oči a pretransformoval sa do ľudského sveta.

 

Cítil sa unavený. Nechcelo sa mu, nevedel kde začať, ani koho si vybrať. Premával sa ulicami, pozoroval ľudí, nakúkal do ich problémov a starostí. Aj bez jeho pomoci ich tam bolo až až. Kolegovia sa činili. Termíny, uzávierky, rozchody...

Takto to vyzerá ako najjednoduchšia vec na svete. Vniknúť niekomu do hlavy, potlačiť príjemné spomienky, zvýrazniť problémy a je to. No Samael váhal. Túlal sa ulicou a pod zámienkou rôznych výhovoriek, odďaľoval nevyhnutné.

Nakoniec na seba vzal podobu tridsaťročného manažéra s kufríkom a nenápadne vkročil do davu ľudí. Plece na pleci sa rútili širokým chodníkom, každý s iným cieľom. Samael mechanicky kládol nohu pred nohu a zvykal si na ľudskú podobou.

Prihnali sa až k semaforu, na ktorom naskočila červená farba. Samael sa ocitol v prvom rade. Zastavil a položil kufrík na zem. Po jeho pravej ruke stála žena s malým chlapcom, ktorý mal na hlave šiltovku s logom Red Sox a v ruke baseballovú loptičku. Autá sa vyrútili spoza zatáčky, keď malému chlapcovi vypadla loptička a odkotúľala sa do cesty. Chlapec sa vytrhol mame z ruky a bez váhania vyrazil priamo pod kolesá rútiacich sa áut. Žena strnula strachom, vykríkla, no jej reakcia prišla neskoro. Samael bol rýchlejší. Inštinktívne, bez toho, aby si uvedomil čo robí, zdrapol chlapca za rameno a strhol ho naspäť na chodník. Okamih nato cestu zaplnili burácajúce autá.

Mama si v šoku pritisla chlapca k sebe a snažila sa nemyslieť na to, čo by sa stalo, ak by chlap s kufríkom nezasiahol.

„Ďakujem vám,“ ozvala sa. Hlas sa jej triasol vzrušením.

Samael zmätene prikývol. Sám bol otrasený z toho, čo vykonal.

„Nie, myslím to vážne. Práve ste môjmu synovi zachránili život,“ povedala a pozrela mu priamo do očí.

Samael nevedel čo povedať. Nemo hľadel na ženu a hlavou sa mu hnal prúd myšlienok. Takto vyzerá skutočne šťastný človek. Takmer prišla o všetko, no ja som jej to vrátil. Urobil som ju šťastnou. Ja, diabol! Odrazu pocítil niečo neskutočné. Prázdnota v jeho vnútri sa scvrkla. Malá kvapôčka dopadla na dno priepasti a rozochvela Samaelove vnútro. Pri satanovom chvoste! To predsa nemôže byť pravda. Zaskočený náhlym poryvom sa iba nervózne usmial a utekal preč. Žena za ním ešte niečo kričala, no už ju nevnímal. Potreboval byť sám. Potreboval sa vyrovnať s novou skutočnosťou, ktorá prevrátila celú jeho existenciu na ruby.

Ako v mrákotách sa dotackal k tmavej uličke, zaliezol dnu a posadil sa na obrubník.

„Ja som ho zachránil,“ povedal nahlas, akoby sa chcel ubezpečiť, že sa to skutočne stalo. Keď veta doznela, zopakoval:

„Ja som zachránil človeka. Vykonal som tú najmenej diabolskú vec a...“

Slová sa odrážali od stien a strácali sa v rušnej ulici. Musel to dokončiť. Musel to vysloviť nahlas.

„...páčilo sa mi to!“ A bolo to vonku.

Vďačný pohľad ženy mu zohrieval vnútro viac ako dvadsať duší ulovených na jeden záťah. Viac ako ničivá katastrofa alebo dobre rozohraná vojna. Cítil sa ako by ochutnal drogu. Len malá dávka a niet cesty späť.

Ale čo teraz? Ak sa to dozvie Lucifer je koniec. Vlastne je koniec aj keď sa to nedozvie. Ak nenazbiera desať duší do konca týždňa, stane sa z neho na veky obyčajný kurič. Ale ako môže? Po tom čo práve prežil? Nedokáže odpraviť ani muchu, nie to ešte človeka. Skutočne pekelná situácia.

 

Do večera pomohol trom ľuďom. Bradatému bezdomovcovi prispel mincou do plastového pohára, černochovi odtlačil auto, ktoré zdochlo v strede križovatky a stratenému páriku turistov pomohol nájsť cestu do hotela. Keď na mesto padli hviezdy, zložil sa zmorený na lavičku. Ešte si neprivykol na limity ľudského tela a hlad s únavou ho znova zaskočili. Napriek tomu ho zalievala spokojnosť. Po tristo rokoch úmornej, ubíjajúcej práce bez motivácie a nadšenia, prvýkrát okúsil ako chutí šťastie. Po tristo rokoch vedel, čo chce a kam patrí. Aj keď to bolo najprekvapivejšie zistenie jeho dlhého života. Už počas dňa sa rozhodol. Posledných sedem dní strávi na zemi. Bude sa dávkovať dobrým pocitom. Narobí toľko dobra, koľko stihne. Nech toho červeného, chvostnatého paroháča rozdrapí od zlosti. Je mu to jedno. Posledných sedem dní sa z neho stane rebel, ktorému po brade steká šťava zakázaného ovocia.

 

Zobudil sa na svitaní. Chvíľu mu trvalo, kým sa spamätal a pochopil, že zaspal na lavičke. Posadil sa, narovnal si dokrčené sako a zahľadel sa do obrovského, vychádzajúceho slnka.

„Tristo rokov bez takejto nádhery,“ zašeptal užasnuto. Tma sa rozplývala a strechy budov sa blyšťali pod zlatými lúčmi. V uliciach panovalo ranné ticho, len kde tu zahrkotal nákladiak rozvážajúci čerstvé pečivo. Mesto sa prebúdzalo. Ešte dlho by sa kochal okolitou nádherou, no hlad ho prinútil vstať a urýchlene nájsť niečo pod zub.

Pred šiestou našiel otvorený iba jeden podnik s príznačným názvom Ranná Dottie. Vkročil do malého bistra so sklenenými výkladmi. Na jeho prekvapenie to vo vnútri žilo. Policajti posedávali pri bare a popíjali rannú kávu a roztrúsené partie robotníkov sŕkali horúce polievky.

Prešiel pomedzi stoly, do zadnej časti a posadil sa do voľného boxu s výhľadom na ulicu.

U staršej čašníčky si objednal omeletu so slaninou a kávu. 

„Tak ste to predsa len vy,“ ozval sa po chvíli ženský hlas. Samael zdvihol hlavu a uvidel ženu, ktorej včera zachránil syna. Do usmievavej tváre padal prameň kučeravých vlasov. Okolo úzkeho drieku mala opásanú bielu zásteru a v rukách držala jeho raňajky.

„Dobré ránko,“ pozdravila.

Samael sa usmial.

„Aká náhoda, že sa opäť stretáme. Včera, tam na križovatke, ste si zabudli svoj kufrík.“

Samael najprv nevedel o čom hovorí. Takmer úplne zabudol, že na seba vzal podobu manažéra s kufríkom. Až odraz tváre vo výklade mu osviežil pamäť.

„Ach, samozrejme! Kufrík.“

„Nemusíte sa báť. Mám ho doma. Ak chcete, ihneď po neho zbehnem. Bývam neďaleko.“

„To nebude nutné. Nie sú v ňom žiadne dôležité veci. Je to len kufrík. Nerobte si kvôli nemu starosti.“

Žena položila tanier s jedlom na stôl a váhavo prešľapovala.

Čo by som len dal zato, keby som jej teraz mohol nakuknúť do hlavy, pomyslel si Samael. V ľudskom tele sa všetky jeho diabolské schopnosti strácali.

„Moje meno je Marianna,“ povedala napokon a vystrela pred seba ruku.

„Samuel,“ povedal Samael a ruku prijal,“ teší ma.“

Jej dotyk bol plný tepla, no zároveň mala pevný, sebavedomý stisk. Pozerali si do očí. Marianna sa placho usmievala.

„Ja...dnes tu končím o piatej. Ak by ste chceli ten kufrík, mohli by ste ma počkať a spoločne by...“

„Budem tu,“ prerušil ju Samael.

„Skvelé.“ Marianine oči zažiarili. „Už musím ísť. Zákazníci volajú. Takže večer.“

„Vidíme sa,“ odpovedal a pozoroval ako sa stráca za pultom. Rozmýšľal, čo videl v ženiných očiach. Nebadaný záblesk. Niečo podobné slnečným lúčom z rána. Niečo z iného sveta. Je toto skutočne ich najväčší nepriateľ? Tá nenávidená potvora ktorej sa desia a proti ktorej bojujú od počiatku sveta? Luciferov tŕň v päte? Je to láska?

Nevedel to naisto. Záblesk ho síce zaujal no bez hlbšieho efektu sa od neho odrazil. Láska je vec ľudská a preto patrí ľuďom. Je to niečo  mimo jeho sveta. Niečo čo môže ničiť (alebo podporovať) ale nie prežívať.

V každom prípade bol rád, že mohol najhlbší ľudský cit pozorovať takpovediac z prvej rady.

Dopil kávu, chvíľu posedel a pobral sa do ulíc, odhodlaný pomôcť čo najväčšiemu počtu ľudí.

Na svoju príležitosť nemusel dlho čakať. Samael sa prechádzal a nasával atmosféru pulzujúceho mesta. Dostal sa až na križovatku tretej ulice s šestnástou, keď v diaľke zavili policajné sirény. Modrobiele autá s hrmotom preleteli križovatkou a zastavili pod vysokou budovou, ktorej nikto z miestnych nepovedal inak ako veža. Patrila k najvyšším stavbám v meste a stala sa domovom najprestížnejších právnických kancelárií a obchodných firiem.

V tesnom závese za policajtmi dorazilo auto hasičskej záchrannej služby. Uniformovaní muži povyskakovali na chodník a zhromaždili sa niekoľko metrov pred vchodom do budovy. Všetci do jedného pozerali hore.

Samael zaujatý náhlou akciou tiež pozrel na budovu. V prvom momente nezbadal nič zvláštne, no okamih nato uvidel malú čiernu postavu, ako stojí na okrajovej rímse a zúrivo gestikuluje. Stuhol. Na rímse, tesne pod oknom stál on. Lepšie povedané jeho ľudská podoba, ktorú si vypožičal. Neskutočná náhoda, pomyslel si. Alebo znamenie?

Zašiel za roh a opustil mužovu podobu. Znova sa z neho stal neviditeľný Samael, diabol. Mávnutím ruky sa premiestnil k mužovi na budove. Dokrčený oblek, napätá tvár s kruhmi pod očami. Keď len pred chvíľou uvažoval, či videl lásku, teraz bol bezpochyby presvedčený že hľadí do tváre starej, známej beznádeje. Muž sa potácal na úzkom výbežku. Konce topánok mu trčali do nekonečného priestoru pod ním. Samael sa rozhodol konať. Vzal na seba podobu staršieho úradníka a  oslovil muža vedľa seba. Vôbec nevedel čo povedať ani ako začať, a tak iba pozdravil.

„Ahoj.“

Muž od úľaku poskočil a nechýbalo veľa aby sa zrútil dole.

„Kto ste? Ako ste sa sem dostali?“ zapišťal nervózne.

„Nikto dôležitý,“ prehodil Samael. Snažil sa, aby jeho hlas znel pokojne.

„Ste jeden z nich však?“ povedal muž a ukázal na policajtov pod sebou. Zarazila ho rýchlosť akou sa k nemu dostali, no v podstate to nič nemenilo na jeho rozhodnutí.

„Vopred vám hovorím, že ste tu zbytočne.“

Samael urobil krok ku chlapovi.

„Stojte! Ani sa nepohnite, lebo skočím!“ zajačal.

„V poriadku. Chcem sa iba porozprávať,“ upokojoval situáciu Samael.

„Niet o čom.“

„Vždy je o čom rozprávať. Napríklad ma zaujíma čo teraz robíte. Vážne chcete skočiť?“

Muž neodpovedal a tak Samael po chvíli pokračoval.

„Podľa mňa je to poriadna sprostosť.“

Muž zarazene pozrel na svojho spoločníka. Počul dobre? Povedal sprostosť?

„Vážne. Čo také strašné sa vám stalo, že chcete skočiť? Čo vás núti vzdať sa toho najcennejšieho čo máte?“

„Ja už nič nemám. Môj život je mech sračiek.“

„Kecy. Vy ani neviete ako mech sračiek vyzerá!“

„Neprovokujte ma!“ zakričal muž.

„Prepáčte. Ale mňa len neuveriteľné hnevá to, čo tu predvádzate. Čo nevidíte aké je to hlúpe? Nech sa vám stalo čokoľvek. Opustila vás žena? Pozrite sa okolo. Tisíce ďalších, stačí si vybrať. Prišli ste o peniaze? Podajte si športku. Ako môžete skočiť bez toho, aby ste neskontrolovali, či ste náhodou nevyhrali? Zomrel vám niekto blízky?  To úprimne ľutujem. No neverím, že tu nie je niekto, komu na vás záleží. Možno toho človeka ešte nepoznáte, ale garantujem vám, že existuje. Nestojí zato pokúsiť sa ho nájsť? Ešte predtým, než to definitívne zabalíte?“

„Ničomu nerozumiete,“ odvetil muž a mávol rukou.

„Tak mi to vysvetlite.“

Muž neodpovedal. Samael videl, že váha. Trocha mu prečistil hlavu a donútil ho premýšľať. Napätie jeho tváre mierne povolilo.

„Vidím že nie ste práve konverzačný typ. Poviem vám už iba jedno a potom odídem. Vážne. Ešte predtým než skočíte, vedzte, že svet je nádherné miesto a život je to najcennejšie čo máte. Pravdepodobne ste to už zabudli, ale žiť je úžasné. Vybehnite na ulicu keď prší, nechajte padať kvapky na vašu hlavu, nech vám každým dotykom pripomínajú aký ste nádherne živý. Nadýchnite sa čerstvého vzduchu, rozhýbte pľúca. Dotýkajte sa sveta. Končeky prstov vám každým dotykom pripomenú, že ste človek a všetko, všetko čoho sa dotýkajú je vaše. Počúvajte, nech aj vaše uši okúsia čo je život. A pozerajte sa. Neprestávajte sa čudovať aký je svet prekrásny. Alebo skočte a zabudnite na všetko. Jediné čo vás tam dole čaká je temnota.“

Muž vycivene pozoroval ako sa Samael uberá preč.

„Už musím ísť,“ prehodil a jednou nohou vliezol do okna. „Vlastne takmer som zabudol. Ak neviete ako znova začať, zastavte sa dnes o piatej u Rannej Dotty. Niekto tam na vás čaká.“

Muž na okne sa smutne usmial.

„Myslím, že chápem čo mi chcete povedať.“

„To mám radosť.“

„Pane, vy musíte byť anjel.“

„Kiežby,“ povzdychol si Samael a vnoril sa do budovy.

O minútku sa v okne objavila udychčaná tvár príslušníka polície.

„Nenamáhajte sa, idem za vami,“ povedal odovzdane muž a pomaly podišiel k policajtovi.

„Máte veľmi dobrého vyjednávača,“ dodal a pobral sa dnu, do bezpečia.

Policajt nevedel o čom muž tára, no potešilo ho, že si svoj úmysel rozmyslel. Rímsa sa mu zdala pekelne úzka.

 

Samael sa zbavil ľudskej podoby. Cítil sa fantasticky. Uvidel ako v mužovi narástla nová chuť do života a to ho napĺňalo neskutočným nadšením. Zachránil už druhý život. Nádhera!

 Potom uvidel v kúte Šejtana. Od hnevu sa celý triasol.

„Ten chlapík patril mne!“ zaprskal. „Dokonalá robota. Stačilo počkať a duša je moja. Ale potom sa zjavíš ty a všetko zničíš!“

„Šejtan, ja ti to vysvetlím,“ upokojoval diabla Samael.

„Nie! Ty to vysvetlíš Luciferovi,“ zasyčal Šejtan a zmizol.

Sekundu nato sa nedobrovoľne rozplynul aj Samael.

Ocitol sa priamo v Luciferovej kancelárii. Najväčší pekelník stál iba pár centimetrov od neho, vo svojej prirodzenej podobe, s obrovskou hlavou a čiernymi, zakrútenými rohmi. Svalnaté telo plynulo prechádzalo do krátkych nôh s kopytami a z poliek zadku mu trčal  hrubý chvost ukončený vidlicou.

„Ako si sa opovážil?!“ zareval. Vzduch naokolo sa vlnil. Zo stien stekali roztopené omietky a podlahu pokrýval súvislý plameň.

Samael nevedel čo povedať. Vlastne vedel, ale nechcelo sa mu. Porušil všetky pravidlá, ktoré sa porušiť dali. Žiadna obhajoba sveta, diabolského či ľudského, by nedokázala odvrátiť trest, ktorý ho mal stihnúť. Nechcelo sa mu naťahovať čas a prosíkať o milosť, ktorú aj tak nedostane. Lucifer ešte nikdy nikomu neudelil milosť.

„Uvrhol si na náš rod hanbu, ktorá nás bude trápiť celé veky. Žiadny trest nie je dosť silný na to, aby potrestal tvoju trúfalosť.“ Lucifer sťažka oddychoval. Musel sa neskutočne premáhať, aby do  zradného červa nezapichol vidly, ktoré po celý čas stískal v ruke. Tak zamotaná situácia, hromžil v duchu. Najradšej by videl Samaela pri kotloch. Nech sa varí v nekonečnej horúčave a trpí až kým úplne neotupie a nestane sa z neho prázdny prízrak. Trest hodný Lucifera! Ale nemohol. Samael vážne narušil rovnováhu medzi dobrom a zlom. Z nejakej nepochopiteľnej príčiny vykonal za necelé dva dni viac dobrých skutkov ako celé peklo dohromady za sto rokov, a zaviedol tak smrteľný vírus dobroty priamo do jadra všetkého zla. Za pár dní dokázal oslabiť pozície, ktoré budovali celé tisícročia. Bol ako biela škvrna na dokonale čiernom plášti. Lucifer nemohol riskovať, aby sa vírus rozniesol. Ale ako sa zbaviť diabla? Zabiť sa nedá. Potrestať ho nemôže. Kým je v pekle, je tu s ním aj dobro. Ostávalo jediné východisko. Samael musel peklo čím skôr opustiť. A bez trestu, anciáša jeho! Lucifer škrípal zubami, zatínal päste, hromžil, nadával, no inak sa nedalo. Nakoniec, úplne vyčerpaný a znechutený namieril vidly na Samaela a zvolal:

„SAMAEL! Z moci vládcu pekiel a tvorcu všetkého zla, ťa vyhosťujem z pekla. Odoberám ti tvoje diabolské bytie a mením ťa na ľudského červa! Opúšťaš náš svet, ale verím, že sa  čoskoro uvidíme!“

Zo Samaelovej hlavy sa odlomili rohy a spadli na ohnivú podlahu. Skôr než si uvedomil čo sa deje,  ho Lucifer mávnutím ruky odoslal na ľudský svet.

Dopadol na betónový chodník a ucítil čo je to ľudská bolesť. Prenikla mu celým telom, bodla ho ako žeravá ihla, no napriek tomu sa musel smiať. Prevalil sa na chrbát a smial sa ako sa dokáže smiať len skutočne šťastný človek. Pošúchal sa po hlave a vychutnával si jej nádherný okrúhly tvar bez dvoch zbytočných výrastkov.

Okoloidúci ľudia ho úkosom pozorovali. Niektorí sa pohoršovali, iní sa smiali spolu s ním. Také je už raz ľudské plemeno. Sto ľudí, sto chutí. Nakoniec sa pozviechal a vyskúšal urobiť svoje prvé ľudské kroky. Poskakoval z nohy na nohu ako lúčny koník, vychutnával dotyk s drsným chodníkom a nasával každý malilinký okamžik. Určite vyzerám ako idiot, napadlo ho a znova sa rozosmial.

Vo výklade s drahými hodinkami zbadal svoj odraz. Luciferov pozdrav, pomyslel si. Vo výklade videl tučného, plešatého chlapa s malými, prasačími očkami.  Vlastne sa celý podobal na vypasené prasa.

Chvíľu sa sústredene pozoroval. Napokon vystrel prst, ukázal na odraz a povedal:

„Mám ťa rád, jasné?“

Odraz sa usmial.

Na križovatke tretej ulice so šestnástou, ho zastavil asi tridsaťročný chlap v obleku. Zdal sa mu veľmi povedomý.

„Prosím vás, neviete kde je tu bistro Ranná Dottie?“

Samael sa usmial.

„Samozrejme,“ povedal a vysvetlil mužovi, ako sa tam dostane.


21 názorů

Tragicus
31. 03. 2014
Dát tip

Zajímavá variace na Fausta, škoda dobrého konce, bez něj by to bylo takové uvěřitelnější a trochu by to vyrovnalo tu dobrotu... Ale fajn.


Kobza
27. 01. 2014
Dát tip

Dobre sa to číta. Väčšinu nedostatkov už vystihli ostatní kritici.


Švédsko 1
20. 12. 2013
Dát tip

Oceňujem nápaditosť nápadu, (už) celkovo korešpondujúcim s jeho literárnym stvárnením, (čo je akousi Achillovou pätou autora). K dielu sa teda pokúsim vyjadriť obšírnejšie neskôr.

Súčasne sa ospravedlňujem za (pre hlasovanie) oneskorené dodanie názoru, (podľa mňa III. miesto), zo subjektívne-objektívnych dôvodov (zlý vlastný manažment času – veľmi, veľmi pomalé načítavanie Písmáka, s ktorým som nepočítala – márne sa pokúšam prihlásiť už od 8,50 hod, a ešte aj teraz ma opakovane „vyhadzuje z linky a stráca sa napísaný text...).

Úprimne blahoželám k prvému miestu a prajem pokojné, radostné Vianoce a úspešný (i tvorivý) nový rok...:)


Arnica
17. 12. 2013
Dát tip

Začátek je super, popis čekáni "na kobereček" u Lucifera je výborně napsaný a přirozeně plynoucí.. V některých dalších pasážích ale tlačíš možná moc na pilu - jasně víš, kam chceš příběh směřovat a pro mě ho někdy směřuješ příliš rychle a neobratně. V hodně věcech souhlasím s Janinou (třeba popis jeho pocitů "probouzejícího se dobra".. jako by vůbec nezapadal mezi ostatní text). Ale celkově se mi to rozhodně líbí; a nevidím v tom jenom pohádku, nebo možná vůbec pohádku. Spíš to podobenství, jak to tu někdo psal - že ve všem zlém je kus dobra; což si myslím, že nemusí být nutně jenom v pohádkách; stačí chtít vidět.. a nebát se Lucifera :) Tip a možná i bod do Povídky měsíce. 


K3
15. 12. 2013
Dát tip

Docela bych toho čertíka přejmenoval na Lucifuka ;-)


K3
15. 12. 2013
Dát tip

Námět není zrovna nic nového.

Ale pointa je bezvadná, i když jsem něco podobného tušil.

Fantasi - to pojmenování se mi samo o sobě nelíbí. Navíc v tomhle případě jde spíš o pohádku pro dospělé, ačkoliv ten konec tomu zase nenasvědčuje...  Ale to neber jako kritiku.

Napsané je to moc pěkně, má to spád a vtip. Docela bych si přál happy end.

Tip.


lucifuk
12. 12. 2013
Dát tip

Súhlasím, iba neviem do ktorého klubu?

A ďakujem za komentár.


Mně se povídka líbí stylisticky, ale tentokrát je to na mě trošku takovej střední proud. Pěkně napsané, to jo, jenže otázka je, pro koho to je psané? Obsahově dejme tomu pohádka, s jasným sdělením. Jenže jazykově spíš pro dospělé. MYslím, že pokoušet se vést dospělé, je nemožné, a třeba pro mě už to bylo trochu za hranicí a pohádka působí opačným efektem. Něco jako když si politici vyretušují ksichty a smějou se na mě z plakátu. Po přečtení povídky mám chuť udělat něco špatnýho, nebo polemizovat o existenci Boha a Ďábla, eventuelně tvrdit, že ve skutečnosti Bůh je Ďábel a naopak. Obsah mě nenadchl, ale text je čtivý. Takže takový půlTIP a uvidíme, s čím přijdou ostatní z Povídky měsíce.


Janina6
05. 12. 2013
Dát tip

Podle mě celkově velmi dobrý text. Říkám to hned na úvod, protože teď přijdou nějaká ta „ale“ :-)

Tahle moderní pohádka má opravdu pozitivní poselství, což je fajn. Problém vidím v tom, že i když to poselství je jasně rozpoznatelné, stejně ho čtenáři na několika místech vysvětluješ. Třeba ve scéně se záchranou chlapce na přechodu by úplně stačilo, aby žena poděkovala. Proč jí vkládat do úst poučky jako „Práve ste môjmu synovi zachránili život“? Vždyť to zní jako z amerického slaďáku. Podobně přebytečné mi přijde třeba „snažila sa nemyslieť na to, čo by sa stalo, ak by chlap s kufríkom nezasiahol“. Jsem taky matka a vsadím krk, že v takovém okamžiku se asi těžko „snažila nebo nesnažila na něco nemyslet“ :-) - byla prostě vyděšená a šťastná. Čtenář si představí sám, co by se mohlo stát, nepodceňuj ho.

Část, kde popisuješ, jak Samael prožívá pocity z prvního dobrého skutku, je pěkná, jen bych taky vyškrtala některé věty, které jsou zase vysvětlovací a navíc hodně patetické (třeba  „Odrazu pocítil niečo neskutočné.“ Proč ne „zvláštní“ nebo „neznámé“? „Potreboval sa vyrovnať s novou skutočnosťou, ktorá prevrátila celú jeho existenciu na ruby.“ Nebo „Aj keď to bolo najprekvapivejšie zistenie jeho dlhého života.“ Těch „velkých slov“ je prostě moc. Myslím, že na Samaelovi je pěkná právě jeho přirozenost až naivita, nech ji vyznít, méně je někdy více.)

Poslední pasáž, kterou bych doporučila trochu upravit, je ten Samaelův spasitelský monolog na vrcholu věžáku. Nezlob se, ale věta „Prišli ste o peniaze? Podajte si športku“ je upřímně řečeno pitomá. Ty ostatní argumenty pitomé nejsou, ale jsou podané formou jakéhosi školení (všichni ta školení známe, dneska jsou velmi in). Je to proslov. Nezní v tom skutečný svět. A navíc: rozhodnutého sebevraha frázemi nepřesvědčíš. Možná, že by úplně stačilo zredukovat to na „Nech sa vám stalo čokoľvek, neverím, že tu nie je niekto, komu na vás záleží. Možno toho človeka ešte nepoznáte, ale garantujem vám, že existuje. Nestojí zato pokúsiť sa ho nájsť? Ešte predtým, než to definitívne zabalíte?“ Pak by mu mohl nadhodit to setkání u Rannej Dotty. To je zajímavá „návnada“ pro novou zvědavost na život.

Ještě dvě drobnosti. Když Samael v lidské podobě stojí dole pod věžákem, určitě nemůže rozeznat, jak ten chlap nahoře vypadá. Takže zjištění, že má stejnou podobu jako on, může přijít až nahoře na římse.

A druhá věc – tvoje město je podle všech popisů obrovským velkoměstem, takže v 6 ráno „v uliciach panovalo ranné ticho...“ je naprostý nesmysl. A to jsem jenom z Ostravy :-)

 


Lakrov
04. 12. 2013
Dát tip

Nominuji povídku Pekelný rebel autora lucifuk do soutěže Povídka měsíce listopad 2013.


lucifuk
04. 12. 2013
Dát tip

Súhlasím! A Ďakujem


Lakrov
04. 12. 2013
Dát tip

Souhlasíš se zařazením této povídky do soutěže Povídka měsíce listopad?


Lakrov
02. 12. 2013
Dát tip

> ...niečo čo dodáva dobrú energiu...

Ano, přesně to je z té povídky cítit, takže tvůj záměr je naplněn.


lucifuk
02. 12. 2013
Dát tip

TAk to sa priznávam, že to nebol úmysel. Tú poviedku som napísal na tému Pozitivizmus (niečo čo dodáva dobrú energiu. žiadne depresie alebo niečo podobné) a chcel som aby toto bolo z nej cítiť. 


Lakrov
02. 12. 2013
Dát tip

Vitězství dobra nad zlem je patrné už z prvního plánu téhle povídky. To, co shledávám nebo aspoň tuším jako hlubší smysl, je skutečnost, že ta povídka jakoby navádí k následování toho (v dnešní době zdánlivě utopického) úsilí a protagonistu (Samaela) nenásilně představuje jako určitý vzor.


lucifuk
01. 12. 2013
Dát tip

Ďakujem. Hlbším zmyslom máš na mysli výťazstvo dobra nad zlom?

 


Lakrov
01. 12. 2013
Dát tip

Anciáša jeho! To balancování mezi zlem a dobrem, přiklonivší se nakonec k té druhé možnosti, se ti povedlo. Tvůj Samael je trochu utopistická postava a povídka nese krom samotného příběhu i jistý hlubší smysl. Co nevím je, jestli to by i (autorův) záměr.


Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru