Mamííí

„Mamiii! Poď na skajp, Janík chce s tebou osobne,“ kričí na mňa Petra.

„Nejdem. Čo som chcela, som mu napísala.“

„Poooď, chce sa s tebou dohodnúť!“

„Nejdem. Povedz, že som v župane!“

Nepočujem jeho poznámky, ale viem si predstaviť, čím ju rozosmial.

„Mamiii! Zvonil ti telefón,“ kričí mi zdola.

„Pozri, kto to bol!“

„Janík senior.“

„OK, nechaj tak.“

„Mamiii, zasa ti volal.“

Nenechám sa zlomiť. Raz som mu vysvetlila, že k nim nepríde, aj prečo, nemám náladu na ukecávanie.

O pol hodinu zvoní znova. Neznáme číslo. Si myslí, že som blbá. Zobral telefón Rasťovi, aby som ho nespoznala, aké nenápadné.

„Áno?“

„Tu je kuriér...“

„Ha – ha, aké vtipné. Si myslíš, keď zavoláš z utajeného čísla, že ma nachytáš,“ skočím mu do reči.

„Utajené číslo?“ hrá nechápavého, akoby som ho nepoznala. „Tu je kuriérska služba...“

„Isteee, o pol deviatej večer. Srandičky srandičky.“

„Ale tu je naozaj kuriérska služba.“

„Jano, prestaaaaň!“ smejem sa.

Zrazu sa zaseknem. Ráno mi prišla esemeska od kuriéra, že má pre mňa zásielku, kedy budem doma. Odpísala som – poprosím zajtra. Považovala som vec za vybavenú a celkom mi vyfučala z hlavy.

„Ježiši, prepáčte! Ospravedlňujem sa. Viete, to môj kamarát. Večne si zo mňa robí srandu a predstavuje sa ako taxi služba a kadečo. Hlasy máte také podobné. To je trapas, ešte raz sa ospravedlňujem, nehnevajte sa,“ chrlím na neho.

„V poriadku, len som sa chcel opýtať, či ten zajtrajšok platí.

„Samozrejme platí, budem vás čakať.“

„To sú tie domy napravo, vedľa železničnej trate?“

„Áno, áno, náš je výrazne pomarančový, nájdete ho ľahko.“

„Dobre, tak medzi ôsmou a deviatou som tam.“

„Bože, veď sa zajtra budem hanbiť aj otvoriť vám.“

„V pohode,“ smeje sa.

Rozprávam Monke, čo som zasa vyviedla. Premýšľam, ako sa z toho dostať.

„Vieš čo, zajtra zahrám slušnú maminku a medzi rečou spomeniem, čo tá dcéra zasa včera večer vyparatila, akože si to bola ty.“

„Ako ťa poznám, nakoniec sa rozrehoceš a aj tak sa prezradíš. Ani to neskúšaj!“ odpíše ma.