Od Petry

Priniesla som niečo do izby, Petra sedí za stolom pri noťase, položím, odchádzam, keď do mňa drgne a ukáže smerom k obrazovke: „Nechceš si prečítať?“

Začítam sa do textu, ktorý práve napísala na svoju FB stránku. Dočítam, objímem ju, usmejem sa.

Na druhý deň ráno.

„Peti? Neposlala by si mi ten text do mailu? Myslím, že by patril do zbierky Nedonosená. Ak s tým súhlasíš, rada by som pridala.“

„Jasne. Pošlem ti.“

keď je trošku času a momentálne aj sily a energie, píšem svoj príbeh... dosť som sa pohla hoci stále spracúvam poznámky od mamy, ktorej nebyť, tak tu na svete nie som... s odstupom času to celé vnímam inak a neverím, že som bola schopná správať sa až tak neuveriteľne sebecky, nevidela jej pohľad, bola iba zaslepená tým svojím, chcela veci, ktoré boli absolútne nereálne... uf... silná káva, je mi zo seba smutno, chce sa mi plakať... dnes končím na poviedke Cesta. Cesta a pocit dosiahnutia vrcholu - maminho... priznala si, že si moju cestu v živote musím vyšliapať sama... Našla som ju. Tam, kde som teraz... Tam, kde mi citlivo a taktne vedia povedať veci, ktoré sa ťažko počúvajú... som fakt najšťastnejšia, že to máme konečne za sebou, že sme jedna druhú neopustili a učím sa žiť s tým, že všetko, čo príde, je tak ako má byť... Mami, díky za život, starostlivosť a trpezlivosť...