Zápal švindľov

Samo sa prebudil v posteli ešte pred zazvonením budíka a lenivo pozeral cez okno, kde svietilo jarné slnko a našuchorené oblaky plávali po oblohe. Raz vyzerali ako drak, inokedy ako zívajúca mačka, raz zase ako medveď, či strom. Zazvonil budík a Samo v dobrej nálade vyskočil v postele. Vtom mu zrak padol na kalendár a obrovský červený kríž cez políčko dnešného dňa a došlo mu to! Dnes je pondelok a píšu školskú úlohu z matematiky! Zalial ho studený pot, roztriasli sa mu kolená a rozdrkotali zuby. Razom skočil späť do postele a pretiahol si prikrývku cez hlavu.

Keď sa mamka prišla pozrieť, prečo nechodí na raňajky, Samo sa jej začal sťažovať: „ Mami, hlava ma bolí, pália ma oči, štípe ma v nose, je mi strašne, ale strašne zle!“ Mamka položila ruku na Samovo čelo a zamračila sa. „Nič sa nedá robiť, situácia je vážna. Musíme k doktorovi!“, prehlásila mama nad nešťastným chlapcom.

Ten zaúpel, vyhlasoval že čajík a citróny určite pomôžu, možno trochu spánku? Mama však trvala na tom, že ho by mal prehliadnuť doktor. Čo ak sa to predsa zhorší?

Tak sa s nevôľou obliekol, čistenie zubov mu trvalo vyše pol hodiny. Mamka postávala v predsieni obutá, a netrpezlivo cinkala kľúčmi od auta. Samo sa dovliekol dole schodmi  a nastúpil do auta. V čakárni Sama rozbolelo brucho. Keď sestrička konečne zavolala jeho meno, s malou dušičkou vošiel do ordinácie. Lekár ho začal vyšetrovať. Zmeral mu teplotu, poslúchol si jeho srdiečko a dych, skontroloval hrdlo, oči, uši. Hneď vedel, čo úbohému Samovi je. Vážnym tónom, ale s úsmevom pod fúzami povedal Samovi: „ Trpíš na zápal švindľov! Na toto ti predpíšem protišvindľový sirup. Musíš ho brať päťkrát denne, celý týždeň!“ Na recepte, ktorý mu podal, bolo napísané : PARADAJKOVÁ ŠŤAVA. Pán doktor totiž dobre vedel, že Samo paradajkovú šťavu nemá rád.

Keď prišli domov, mama mu naliala pohár plný paradajkového džúsu. Pri pohľade naň mu až prišlo zle. Dlho ohŕňal nos, mama však povedala: „ Zápal švindľov je veľmi vážna vec! V poslednom čase naňu trpí veľmi veľa detí. Najmä, keď sa píšu písomky!“. A tak voľky-nevoľky vypil pohár. A takto to šli deň čo deň, do konca týždňa. Keď Samo po liečebnej kúre prišiel v pondelok do školy, pani učiteľka nadšene zahlásila: „ Samo, už len na teba sme čakali. Konečne si môžeme napísať tú školskú úlohu!“.

Bol z toho celý zronený. Písomku napísal, prežiť ju prežil, ani to nebolelo. Odvtedy ho však doma každý deň čakal paradajkový džús, aby sa mu tá z á k e r n á  choroba nevrátila. A celkom si ho obľúbil.