2004 - Vítězná próza duben 2020

Čo nevydrží?

Sme hore do pol noci, babka nevolá. Zhodli sme sa na tom, že prišla unavená z dialýzy, neskoro, nechcela rušiť spolupacientky, počkáme do rána.

Ráno o ôsmej zvoní mobil. Vrhám sa k nemu. Babka Zuzka volá. Prezvoní ma, zavolám jej.

„Gabika, vy ste mi prečo doniesli len telefón? A veci? Veď tu celkom nič nemám. Som v erárnom pyžame, erárnom župane. Dali mi len zubnú kefku, malé mydielko a toaletný papier. A vyzerá to, že ma hneď tak nepustia.“

„Mami, ale veď Julo mi povedal, že si bola zbalená!“ nechápem. „Diktuj mi, čo potrebuješ, ja to zariadim.“

„Čoby som bola zbalená! Ja som si myslela, že mi pichnú injekciu a dovezú ma domov.“

Volám Ive. Zodvihne mi kolegyňa Lucia, práve sú v Biskupiciach, vykladajú stromy, chystajú sa do Piešťan.

„Prosím, prosím, súrne potrebujem Ivanu daj mi ju, keď príde k autu!“

„Čo sa deje?“

„Ivuš, babka tam nemá celkom nič. Skoč k nej, budem ti diktovať, čo máš zobrať, kde čo nájdeš a pokús sa nejako jej to tam čo najskôr zaniesť.“

„To ste mi nemohli povedať včera večer?! Ideme do Piešťan, čaká na mňa päť zákazníkov,“ je nervózna, ale viem, že to urobí.

Volám bratovi: „Julino, nehovoril si mi včera, že babka bola zbalená?“

„No hovoril. Bola oblečená, mala kabelku, aj zdravotnú kartu.“

„Ale ona si nezobrala celkom nič. Je v erárnom pyžame, erárnom župane.“

„Ale no tak. Čo tam v tom tých pár dní nevydrží? Podľa mňa tam dlhšie ako do piatku nebude.“

„No nevydrží! Potrebuje okrem svojho pyžama a županu a j prezuvky, uterák, nohavičky, ponožky, mandľový krém, placentu na pery,“ vymenúvam veci, čo nutne potrebuje.

„Druhí vydržia, ona nie,“ počujem v hlase úškrn. Nechápem.

„Vybavené,“ hlási Iva. „Porušila som všetky zákazy, všetci mi vynadali, ale má to tam. Keby ešte niečo, tak až sa vystriedajú, títo si ma budú pamätať,“ smeje sa.

Vydýchla som si.

Mama: „Všetci sa tu čudujú, ako sa sem dostali moje veci. Veď je zákaz návštev aj donášania. Ja mám šikovnú vnučku, hovorím im,“ usmieva sa.

Večer brat: „Doniesli ste jej to? Pozeral som na internete, je tam vyslovený zákaz návštev, aj donášania vecí.“

„Doniesli. Ivana sa nevzdáva.“

Keď dcére na druhý deň tlmočím bratovu reakciu, vyhŕkne z nej: "Je to ko...! Keď bude mať deväťdesiat, necháme ho v nemocnici v erárnom pyžamku."