Chcem rozprávať, nie počúvať

„Volala mi Gita,“ oznamuje mama. „Že Rudo je smutný, že som na neho zabudla. Hovorím jej, Gitka! Tri razy som vám volala v piatok, nezdvihli ste mi. Vy nevidíte, že máte zmeškané hovory?! Začala mi vyprávať, ako sa pred chvíľou hádali, že by som tomu ani neverila, ako na seba kričali. Ale s kým ste sa hádali, Gitka? S Janou! No pochopíš to, Gabika? S dcérou. Ja si neviem predstaviť, že by sme my dve na seba kričali, že by sme sa hádali. Ani s nikým z rodiny.“

„Každá rodina to má inak. Sú také talianske, nakričia na seba, ale zasa to rýchlo vyprchá, zabudnú a ide sa ďalej akoby nič. Aj Ivana mala takú spolužiačku. U nás nebolo zvykom hádať sa, skôr sme sa trestali mlčaním. Najzdravší je taký stred. Nekričať, nehádať sa, ale diskutovať. No to už je ideál.“

„Stále som počula Ruda, že tam vykrikuje, ale Gita rozprávala a rozprávala a aj tak som sa nedozvedela, prečo sa vlastne pohádali. Hovorím jej, Gitka, daj mi toho Rudka, veď mu chcem zavinšovať! Rudo hneď začal, ako mu to bolo ľúto, že som na neho zabudla. Ale oni mi nikdy telefón nedvihnú. Naozaj nikdy! Len som mu povedala, všetko najlepšie, skočil mi do reči, že stále spomína, ako nám bolo dobre, keď sme chodili na dovolenky do Tatier. Tak ma najedoval, povedala som, tak spomínaj Rudko, aj ja budem spomínať. Maj sa dobre. A položila som to.“