Na Písmáku publikuje 50 tisíc autorů, 439 tisíc textů, 5 miliónů názorů

Písmák
Uživatel:
Heslo:
chci být viděn
Registrace
Zapomenuté heslo

Novinky #2 (28. 9. 2019)
Novinky (1. 8. 2019)

+12 neviditelných
Lepší život
datum / id11.06.2020 / 507899Vytisknout |
autorBaška_Vaška
kategoriePovídkyDalší dílo autora
zobrazeno18x
počet tipů0
v oblíbených0x
Lepší život

Volám sa Evangeline. Pozerám sa na les predo mnou. Na tú krásnu prírodu, na bohatstvo, ktoré máme. Na bohatstvo, ktorým mrháme. Odvrátila som zrak, zatvorila oči, zhlboka sa nadýchla a keď som prudko otvorila oči, tak sa môj pohľad na život a svet zmenil.

Bola som arogantná, nekompromisná, bezohľadná, falošná. Pýcha mi trčala za ušami. Veci, čo sa diali okolo mňa, mi boli ukradnuté. Záležalo mi len na popularite a krásnom vzhľade. Musela som mať tie najdrahšie, najmodernejšie, najnovšie oblečenie a veci. Hnev ma zasiahol ako blesk, keď mi nebolo dopriate to, čo som chcela. Urážkami som zasypávala tých škaredších a chudobnejších. Nezáležalo mi na ľuďoch, čo sedeli schúlení v klbku pred autobusovou stanicou a prosili o pár mincí. Myslela som na svoje ďalšie nové okuliare, ktoré som si chcela kúpiť. Nezamšľala som sa nad tým, že pre nich tých pár mincí znamená spôsob, ako zahnať hlad. Nepremýšľala som, čo spôsobia moje urážky ľuďom, čo zápasia so zúfalstvom, žiaľom, zlyhaním, sami so sebou. Skazená časť môjho mozgu sa nepozastavila, keď mi ,,nechtiac" vypadol z ruky na zem pokladničný bločik od novokúpených šiat. Alebo keď moje Nike topánky dopadli na čiernu skládku. Vyhodila som ich tam len preto, lebo mi kuriér doniesol nové a krajšie. Nie, nezamýšľala som sa nad ničím, čo by pomohlo tejto zemi, aby netrpela. Ani nad pomocou pre ľudí, čo ju najviac potrebujú. Mohla som prežiť takto celý svoj život mizerne a prehnito. Keby nebolo jedného krátkeho sna. Áno, vďaka jednému snu som teraz otvorila skriňu a začala vyberať celé kopy vecí. Každou minútou hromada oblečenia narastala. Zastavila som sa, až keď bola skriňa prázdna do troch štvrtín. Tú poslednú štvrtinu som si nechala, pretože chodiť nahej sa mi fakt nechcelo. Nebolo mi ľúto oblečenia ( s veľkou pravdepodobnosťou stálo ročnú výplatu môjho otca), lebo som tie veci darovala deťom, čo nikdy nepocítili rodičovskú lásku. Deti v detskom dome zažívali len prázdne dni bez opory mamy a otca. Stála som pred detským domovom a mlčky pozorovala, ako sa deťom rozžiarili tváre, keď uvideli svoje nové oblečenie. Oblečenie, ktoré im opatrovateľky nemohli kúpiť. Keď som sa nasýtila pohľadom na vďačné deti, nasmerovala som si to na autobusovú zastávku. K luďom s dotrhanými tvárami, ktorých som z videnia dobre poznala. Dala som im peniaze, aby zahnali hlad. Možno na mesiac, možo aj na dlhšie. Ale suma nie je podstatná. To podstatné je, obetovať niečo pre ľudí v núdzi. Ja som sa v tej chvíli zriekla nového ajfónu. A viete, čo sa stalo? Namiesto smútku som prežívala obrovskú radosť. Z toho, že som pomohla. Ochotne. Nezištne. S láskou. ,, Mám sa ako v ružovom raji, keď mám strechu nad hlavou. Moja vďaka by mala patriť životu, do ktorého som sa narodila." Takto som uvažovala a so sklonenou hlavou som sa chystala na najdôležitejšiu časť dňa. Zapla som živé video na instagrame. Pozvala som doň prevažne deti zo školy, ktoré boli terčom urážok. Nielen mojich, ale aj ďalších ľahostajných spolužiakov. Nemo som civela na mobil, až dovtedy, kým neprišli všetci tí, ktorých som tam potrebovala. ,, Ahojte. Zrejme viete, kto som. Som tá, čo vás celé roky zrážala ku dnu. Za to, by som sa vám chcela z celého môjho skazeného srdca ospravedlniť. Je mi to úprimne ľúto. No chcem vám povedať ešte jednu..teda dve veci. Som presvedčená, že si prechádzate peklom a ,,bojujete o prežitie". Asi odsudzujete samých seba za to, že vôbec dýchate. Neznášate samých seba. Padatáte ku dnu a neviete zastaviť to neúprosné padanie. Ja vám však vravím, nedovoľte aby vás to dno stiahlo. Bojujte proti tomu. Bojujte za VÁŠ sen, ktorý máte a túžite aby sa splnil. Ak nemáte sen, za ktorý môžte bojovať, tak bojujte za NÁDEJ. Nádej pre lepší život. Pre VÁŠ lepší život. Za nádej pre radostný, šťastný, ohľaduplný a láskyplný život. Bojujte kvôli tomu. A neprestávajte zápasiť, kým neuvidíte svetlo radosti. Iskierku vybojovaného života. Ak ju uvidíte, siahnite po nej a ŽITE! Neprežívajte, neexistujte, ale žite. Kvôli nádeji, kvôli snu, ktorý sa splní, ak ho budete nasledovať, kvôli krásnej a zázračnej prírode, ktorú máme vôkol seba, a ktorú si bohužiaľ nevážime a znečisťujeme ju. A to je tá druhá vec. Prosím vás, pripojte sa zajtra ku mne a poďme všetci zbierať odpadky. V lese je ich priveľa. Budem vám za to vďačná. To je všetko, Toto som vám chcela a musela povedať. Ďakujem, že ste si ma vypočuli." Zakončila som svoj monológ. Prekvapila som samú seba, ako som ho zvládla. Na druhý deň som neverila vlastným očiam. Moja prosba sa splnila. Teraz všetci ľudia, čo boli včera na mojom livestreame, zbierajú v lese spolu so mnou odpadky. Prišli sme vyčistiť aspoň maličký kúsok tejto zeme. Kým v príjemnou, upokojujúcom tichu a rytme sme čistili našu krajinu, mne blúdil hlavou ten záchranný sen. V tom sne som bola každú chvíľu niekým iným. Najprv som sa ocitla skôr v handrách ako v oblečení. V mojom vnútri zívala prázdnota, pretože som nemala rodičov. Bez ich lásky som necítila nič. Mala som len opatrovateľky, ktorým záležalo viac na plate, ako na mne. Zrazu som sa nachádzala pred autobusovou zastávkou zmrznutá až na kosť a taká hladná, až som pocítila žlč v hrdle. Bohatí hajzli si ma obzerali so znechutením. Ja som len zatvorila oči, a kým som ich otvorila, znova sa môj priestor zmenil. Hľadela som na ruky porezané žiletkou. Cítila som sa zúfalo, bezmocne a nahnevane na seba samú. Nevedela som, ako mám ďalej žiť, a tak som vyskočila z okna a padala, padala, padala až kým... som si neuvedomila, že ma niečo dusí. Dusili ma tie hrozné odpadky, rozhádzané veci po prírode, dokonca aj tie moje bločky. V jednej sekunde som absolútne nechápala, čo sa deje, no v ďalšej som už porozumela  tej hrôze. Zabíjali nás odpadky, ktoré sme vyhadzovali celé desaťročia. ,, Naša vlastná ľahkovážna povaha nás zabije a zničí."pomyslela som si. Prijala som ten koniec, lebo v hĺbke duši som vedela, že presne to si zaslúžime. Prišla tma, no nezomrela som. Vtedy som prudko vstala a posadila sa na posteľ a...




Názory čtenářů (Zobrazit smazané)

K tomuto dílu není zatím žádný komentář.

Kritiky a názory mohou přidávat pouze registrovaní uživatelé.