Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

Zelené oči II. diel - 41. -42.-43- 44.-45- 46-47. -48.- 49- 50- kapitola

02. 07. 2020
1
8
636

                                                     41. kapitola   

  Od toho večera, čo ju navštívil Stefano a dal jej návrh, aby sa stala jeho oficiálnou milenkou, ubehlo sedem dní. Sidónia prekročila čas, ktorý jej dala pani Katalina na opustenie Mandry. Tušila, že Stefano sa s ňou na túto tému rozprával, a preto sa nedožadovala, aby Sidónia vyplnila sľub, ktorý jej dala. 

   Pier si za tú krátku dobu dokázal rýchlo zvyknúť na vymoženosti, ktoré mu ponúkol Stefano a na milé zaobchádzanie zo strany Sidónie, Ponča a Roziny. Pončo ho brával na prechádzky po meste a do prírody. Rozina mu ukazovala rozmanitý tovar na trhu pri hlavnej bráne, kde sa rozložili vždy ráno kupci so svojimi zaujímavými výrobkami. 

   Sidónia ho vždy po obede usadila do záhrady a učila ho čítať a písať. 

  Ani Stefano sa nedal zahanbiť. Vybral mu vo svojich stajniach toho najkrajšieho poníka a učil ho jazdiť. To sa mu pozdávalo najviac zo všetkého. 

   Večer, keď ho Sidónia ukladala spať mal v hlave plno nových zážitkov, ktoré v ten deň prežil. 

  Vždy ráno prichádzal Stefano za Sidóniou. Ukazoval jej plány na stavbu nových lodí. 

  Rozvinul veľký hárok na koberec. Obidvaja si sadli okolo neho a začal jej vysvetľovať. 

,,Toto je nákres nového korábu podľa ktorého ho postavia. Ubehne celý rok tvrdej práce, pokiaľ začne brázdiť vody." 

,,Je to dlho." 

,,Áno, ale výsledok stojí za to. Bude to krásna, veľká loď s priestranými kajutami. Môže prevážať aj ľudí, nie len tovar," neprestával sa chváliť. Chcel, aby ho poznala tak, ako doposiaľ nie. ,,Rozhodol som sa, že ti ukážem aj svoj druhý život, svoje potešenie a vášeň. Byť hradným pánom je povinnosť voči rodu, ale lodiarstvo je moja láska, ktorej sa venujem celým srdcom." 

  Sidónia videla v jeho očiach rovnaký oheň ako vtedy, keď jej rozprával o ich rodinom klenote. Stejná zanietenosť a žiara. Spoznala, že Stefano rád tvorí, objavuje nepoznané, ale pritom zachováva a ochraňuje aj tradície predkov. 

,,Svoje lode staviaš, len tu, alebo aj niekde inde?" 

,,Veľmi dobre sa spolupracuje s Francúzskom. Sú tam šikovní remeselníci, ktorí pracujú rýchlo, bez zbytočných otázok. Dostanú zaplatené a urobia, čo sa od nich žiada." 

  Sidónia sa začala usmievať. ,,Keď budem mať dostatok dukátov tak si nejakú loď dám postaviť, ale len u teba." 

   Stefano sa na ňu pozrel. ,,Tuším si robíš zo mňa posmech. Ale treba mi to, lebo, keď začnem o tom rozprávať, neviem kedy prestať. Moje nadšenie nepozná hranice." 

,,Všimla som si." 

  Kývnutím hlavy prisvedčil. Zdržal sa u nej celé doobedie, keď sa Pier s Rozinou vrátili z trhu ostal tam ešte chvíľu, aby s chlapcom prebral správnu jazdu na koni, ktorá ich ešte v ten deň čakala. 

  Sidónia sa čudovala, že sa jej za celý čas nedotkol, ani nepokúsil slovami naznačiť, že by mu mala byť po vôli. Udržiaval si odstup. 

 

                                            X                              X                           X 

 

                                                           42. kapitola   

 

             Stávalo sa pravidlom, že vždy ráno otvoril Stefano dvere do salónu. Sidónia ho tam čakala. Zakiaľ prišiel, čítala a prezerala knihy, ktoré jej postupne doručovali od majstra pisára. 

  Inak to nebolo, ani v to ráno, keď doniesol malú hnedú truhličku. 

Ihneď ju poznala. 

,,Priniesol som ti ukázať Zelené oči pre ktoré si toľko vytrpela, a pritom si ich doposiaľ nevidela." Sadol si k nej. Opatrne ju otvoril a vybral z nej čiernú sametovú krabičku. Otvoril uzáver a posunul pred Sidóniu najväčší poklad ich rodu. 

   Tá, v prvom memente zabudla dýchať, aby ich nepoškodila. Zobrala do ruky krabičku so šperkom. 

,,Čo povieš?" Opýtal sa s nadšením. ,,Pozri sa na jas tých smaragdov. Ako sú dôkladne obrúsené." 

,,Je pekný, ale... chladný, studený. Mám rada veselé, pestré veci." 

,,Zelené oči nie sú vec, je to poklad s tradíciou. Majú mnoho rokou, prežili niekoľko generácii a stále si zachovali svoju originalitu. Všimni si tie zlaté platničky, ktorými sú kamene spojené, ich presné vypracovanie, rovnomerné vytvarovanie. Žiadna strana nie je tenšia, ani hrubšia. Človek, ktorý ich vytvoril, musel byť hotový majster remesla." 

   Sidónia šperk obracala z jednej strany na druhú. Všímala si všetko na čo ju Stefano upozorňoval. ,,Zdá sa mi, že tie smaragdy sú skutočné oči a pozerajú na mňa. Pozorujú nás. Z toho šperku ide strach. Príde mi zákerný, všetko vníma, pozoruje, zaznamenáva, ale... nič nehovorí. Bŕŕ... naháňa mi hrôzu." 

,,Naozaj? Udivuješ ma, každý ho skôr obdivuje, ako zatracuje." 

  Pritiahla si ho bližšie a snažila sa prečítať nenápadné písmená na zlatých platničkách. ,,Čo je tam napísané?" 

,,Neviem. Nepoznám tú reč. Dávali sme to čítať odborníkom, učencom, pisárom a vzdelaným mníchom, ale nikto z nich sa jednoznačne nezhodol, čo je tam za odkaz. Možno má byť pre nás neznámy, tajomný, aby sme sa ho snažili rozlúštiť a on nám bude vzdorovať. A tým si ho budeme viac ceniť pre jeho rafinovanosť." 

,,Máš ho rád?" 

  Pozrel sa na ňu. ,,Je to tradícia mojich predkov. Budem ho ochraňovať, pokiaľ tu...," nedopovedal, lebo videl na jej tvári sklamanie. Čakal od nej niečo viac. Obdiv, úžas, ale nie strach. 

  Natiahol k nej ruku. ,,Daj, schovám ho." 

V tom sa otvorili dvere a Pier strčil do vnútra hlavu. ,,Idem s Rozinou nakupovať. Dnes majú prísť noví kupci," zarazil sa. ,,Čo to máš?" 

,,To je náš rodový šperk volá sa Zelené oči. Chceš sa pozrieť?" Stefano mu ponúkol krabičku. 

  Chlapec zvedavo priskočil. ,,Áno, prosím... Ten je krásny! Žiari ako hviezda na nebi. Ešte som takú jasnú zelenú farbu nevidel. Môžem sa ho dotknúť?" 

,,Áno, ale opatrne, aby ťa nepreklial," robila si z neho žarty Sidónia. 

  Chlapec sa na ňu vážne pozrel. ,,Neboj sa, prejdem po ňom, len končekami prstov." Oči mu žiarili a potichu vzdychol. ,,Je náš?" 

,,Nie, patrí pánovi Saerdovi. Doniesol nám ho, len ukázať." 

,,Škoda. Ja by som sa naň každý deň pozeral." 

,,Mne jeho dokonalosť naháňa strach," povedala s rešpektom. 

,,Mne nie, lebo je krásny." 

,,Deti ho obdivujú pre jeho lesk a číru farbu. Aj ja som sa naň nevedel vynadívať, keď som bol malý. S Marcusom sme sa pretekali, kto sa naň bude častejšie pozerať."

,,Stefano, daj ho späť do schránky," povedala rezolútne. ,,Už sme sa naň dívali až cez príliš." 

,,E... e..." Protestoval malý chlapec. 

,,Pier, nečaká na teba Rozina?" 

,,Áno, áno, ale..." 

,,Utekaj za ňou bez odvrávania." 

,,Dobre..." Obrátil sa a rozbehol k dverám. ,,Pán Saerda, budete tu, keď sa vrátim?" 

,,Asi nie, mám dnes mnoho povinností." 

,,Tak, dovidenia, pán Saerda," a už ho nebolo. 

  Po jeho odchode ostalo v salóne divné ticho. Stefano odložil Zelené oči do schránky. Dúfal, že nimi urobí Sidónii radosť, ale dosiahol opak a nepríjemnú atmosféru. Nevedel si vysvetliť, čím sa to stalo? 

,,Pergameny na ktorých je nakreslená tá nová loď som uložila do skrinky. Mám ich vybrať?" Opýtala sa pre uvoľnenie. 

,,Prines, ukážem ti, prečo je galeja lepšia, než plachetnica." 

 

                                           X                             X                   X 

 

                                                          43. kapitola   

 

     Sidónia už s určitosťou vedela, že nečaká Stefanove dieťa. Bola voľná. Mohla zobrať Piera a Ponča a ísť, kam sa im zažiadalo. Nič ich spolu neviazalo. Keby sa jej niekto opýtal, či cíti úľavu nedokázala by odpovedať jednoznačne. Skôr jej bolo smutno ako keby niečo vzácne stratila. 

  Keď ju Stefano nasledujúci deň navštívil, bola v pokušení sa k nemu pritúliť a ospravedlniť, že jej telo neprijalo jeho semeno a nedokázalo ho premeniť na začínajúci nový život. No v poslednej chvíli sa zastavila. A prešla znova do útoku. 

,,Čoskoro odídem z Mandry."

,,Chceš ma nahnevať?" 

,,Nie. Len sa ti snažím vysvetliť, že dieťa nečakám." 

,,Prečo nechceš so mnou žiť? Nebolo by na tom nič zlé, za čo by si sa musela hanbiť. Mnoho žien býva s mužom, ktorý nie je jej manžel a majú aj deti. Postaral by som sa o vás všetkých. Deti by som verejne uznal za svoje. Synom by som dal vzdelanie a dcéry by som dobre vydal." 

Sidónia vzdychla. ,,Ale nikdy by neboli tvojimi skutočnými dedičmi. Navždy by im prischol cejch ľavobočkov. Vyššia spoločnosť by ich neprijala. Netúžim ich vystaviť takej potupe." 

,,Zabil by som každého, kto by skúsil ublížiť tebe, alebo našim deťom. A názor tých pokrytcov, ktorí si hovoria, lepšia spoločnosť, ma nezaujíma. Veď aj Pápež uznal tri deti a nikto ho za to neodsúdil." 

,,Ale ty nie si Pápež! A ja som otrokyňa. Moje deti budú mať navždy tŕnistú cestu pred sebou. Prečo tomu nechceš rozumieť?" Vážne na neho pozrela a nesúhlasne destikulovala rukami. ,,Nechcem porodiť bastardov!" 

   Nastalo nepríjemné ticho. Po chvíli sa znova ozval. ,,Aj tak som si istý, že chcem s tebou dieťa." 

,,Och..." Pregĺgla, lebo cítila, že jej niečo zviera hrdlo. ,,To neprichádza do úvahy." 

,,Ale áno," oponoval. ,,Sidónia, túžim ti dať dieťa. Želám si vidieť ťa ako ho láskaš a držíš v náručí a ono bude, len naše." 

,,Nechápeš? Bolo by to obrovské riziko. Je tu tvoja matka, Marcus a Blanka, ktorí by moje deti nikdy neprijali. Chceš ich odsúdiť k tomu, aby tajili, kto je ich rodina? Žijeme v zlom a zákernom svete. Bojím sa, aby sa nestali lacnou korisťou takých ľudí ako je Onirpa a Iramad." 

,,To sa nestane. Som tu predsa ja." 

,,Čo, keď sa ti niečo zlé prihodí a tvoja rodina nás nechá bez prostriedkov, kam sa podejeme, čo s nami bude?" 

,,Sidónia, prečo myslíš vždy, len na to najhoršie? Som zdravý, silný, nechystám sa tak skoro zomrieť. Cara, ver mi!" 

,,Nie! A ešte raz nie!" Vstala a začala chodiť po miestnosti a uvažovala, ako predíde tomu, aby nečakala so Stefanom dieťa. Lebo tušila, že najbližšom čase ju bude chcieť vo svojej posteli. Vdela, že pokiaľ ostane v Mandre bude stále v ohrození. A bude v pokušení mu podľahnúť. 

   Všetko toto poznanie v nej vyvolávalo nevôľu. Zistila, že je slabá, hoci sa necítila ako naivka, ktorá sa predá za pekný dom, darčeky a milé slová. Ale i tak, Stefanove kúzlo ju lákalo. Nevedela s kým by sa mala poradiť, čo má urobiť. Vzdať sa jeho nátlaku, alebo útočiť? 

 

                                            X                                 X                    X

 

                                                          44. kapitola  

 

     Sidónia dlho premýšľala, koho požiada o pomoc. Nakoniec sa rozhodla. Poslala Rozinu s odkazom na zámok. Odpoveď obdržala obratom. Pani Katalina súhlasila s jej návštevou. 

  Prijala ju vznešene v kresle, ktoré vyzeralo ako kráľovský trón. Sedela vzpriamene, hrdo. Tomu zodpovedalo aj jej oblečenie. Modré zamatové šaty zdobené zlatou čipkou okolo dekoltu a rukávou. Krk zdobil masívny náhrdelník z drahých kameňov. 

  Sidónia si pri nej pripadala skutočne ako otrokyňa, ktorá prišla prosiť o milosť. 

,,Na čo si prišla?" Začala povyšene pani domu. ,,Vieš, že tvoja prítomnosť na zámku je nežiadúca." 

,,Som si toho vedomá, vznešená pani. Prichádzam s prosbou o radu. Chcem odtiaľto čím skôr odísť." 

,,A na to potrebuješ moju pomoc?" 

   Sidónia odložila úctu a priamo vyslovila svoj problém. ,,Neviete, že Stefano mi zakázal opustiť Mandru pokiaľ mi to sám nedovolí? Som otrokyňa, ktorá musí poslúchať pána, a preto, madam, vás žiadam, aby ste zasiahli." 

   Katalina sa zatvárila znechutene. ,,Prečo mu svoje požiadavky nepovieš, keď sa dotýka tvojho nahého tela? Či nevieš, že vtedy muž žene, len málo vecí odmietne?" 

,,Stefano ma síce každý deň navštevuje, ale nespíme spolu." 

,,Tomu sa dá len ťažko uveriť." 

,,Prisahám, madam," trochu zneistila. ,,Priznávam, že jeho zdržanlivé správanie ma rozrušuje a podniecuje moju zvedavosť. Aj preto musím odtiaľto odísť, lebo inak mu podľahnem." 

  Katalina vstala. ,,Chápem. Dobre, pomôžem ti, lebo nechcem, aby si ostala v meste." 

,,Stráže ma nepustia za brány Mandry. Stefano to nariadil. Nemohli by ste ten príkaz zrušiť?" 

,,To nejde, pokiaľ je môj syn v meste. Keby tu nebol tak vtedy tu prikazujem ja. Musíš počkať pár dní možno týždeň, kým vymyslím plán." 

,,Pani, musím odísť, čo najskôr... pozajtra." 

,,Už som ti povedala, že tak skoro to nebude." 

,,Ale, ctihodná pani..." 

,,Áno, viem, Stefano ťa rozrušuje. Daj mi chvíľu času, zatiaľ si sadni. Musím premýšľať." 

  Nastalo ticho. Sidónia si poslušne sadla na drevenú stoličku ruky zopla v lone a čakala. 

,,Už to mám!" Skríkla. Prestala chodiť po miestnosti a zastavila sa pri Sidónii. 

  Tá sa nahla tak, aby ju dobre počula. 

 

                                                      X                              X 

 

    ,,Stefano, kam sa ponáhľaš?" 

,,Musím odísť, matka, vrátim sa o pár hodín." 

,,To je škoda, lebo som pozvala na večeru pár priateľov, ktorí by sa chceli s tebou stretnúť," Katalina majestátne zostúpila z posledného schodu a zastúpila synovi cestu. 

,,Čo si to vymyslela za nezmysel? Veď dávno si prestala pozývať hostí." 

,,Tak je načase, aby sme s tým znova začali, že mám pravdu, Renzo?" 

  Vysoký muž sa práve objavil v priestranej hale. 

  ,,Máš pravdu, drahá. Preto si aj srdcom tohto mesta." 

,,Ty starý lichotník," Katalina ho koketne ťapla po ruke. 

,,Čo tu hráte za hru?" Stefano sa zamračene pozrel na matku a priateľa.

  Zrazu sa ozval zvonivý smiech. Stefano zodvihol hlavu a videl dve mladé ženy, ako sa držia za ruky a schádzajú po schodoch. 

,,Stefano, pozri kto tu je!" Blanka zodvihla ruku Sidónie. ,,Predstav si, že jej matka pridelila izbu hneď vedľa mňa. Spolu s ňou prišiel aj ten malý chlapec. Bude nám tu veselo." 

  Stefano stŕpol od prekvapenia. ,,To je skutočne vynikajúce. Keď poviem, že som prekvapený tak to je slabé slovo." Uprene sa pozrel na Sidóniu. 

,,Kde si nechala Ponča a Rozinu?" 

,,Starajú sa o dom a strážia ho." 

,,Vidím, že ste domysleli všetko do detailov," pozrel na matku a Renza. 

  Ten sa zatváril nevine. Priložil si ruku na srdce. ,,Ja s tým nemám nič spoločné." 

,,To som bola ja, kto navrhol Sidónii, aby sa tu nasťahovala. Bude nám veselšie," vyhlásila Katalina. ,,Od teraz k nám bude chodiť viac hostí a chcem, aby ju poznali. Rozšírila som, že ma prišla navštíviť príbuzná a volá sa Sidónia del Moro. Zapamätajte si to meno, lebo ju budeme takto predstavovať pozvaným hosťom." 

  Nikto nič nenamietal. 

,,Poď, ukážem ti záhradu," navrhla Blanka. ,,Je tam altánok, kde ma maľoval Marcus." 

,,Idem s vami," povedal Stefano. 

,,Výborne," poznamenala Katalina. ,,Blanka, ukáž Sidónii všetko, čo stojí za pozornosť. Chcem, aby vedela, že ju máme radi a záleží nám na nej." 

  Stefano mrazivo pozrel na matku a premýšľal, čo tým sleduje, lebo vedel, že ju neosvietil žiaden jas vľúdnosti. Natoľko ju poznal. 

 

                                            X                         X                      X 

 

                                                       45. kapitola  

 

       ,,Katalina, prijmi moju poklonu. Tvoj plán je priam diabolský." 

Pozrela na Renza. ,,Veď to bol tvoj nápad, pozvať ju sem." 

,,Nemyslel som to vážne, chcel som ťa nazlostiť," vykrivil ústa. 

,,No vidíš, a ja som to zobrala vážne. A ona s tým súhlasila." 

,,Katalina, neuvedomuješ si, aké je to nebezpečné? " 

,,Prečo? Veď tu s ňou stále niekto bude. Sami neostanú o to sa už postarám." 

,,Ako vidím, máš všetko premyslené. Nevychádzam z údivu a obdivujem tvoju šikovnosť. Čakal som, kedy zasiahneš, tak, aby ti to vyhovovalo." 

  Katalina sa spokojne usmiala. ,,Pôjdeme do záhrady, kým bude večera?" 

  Renzo jej galantne ponúkol rameno. 

                                                 X                        X                   X 

 

      Zatiaľ, čo si Sidónia, Stefano, Renzo, Marcus, Blanka a Katalina užívali začínajúce leto v zámku a v jeho záhradách, Iramad neúnavne spriadal plán pomsty. Vedel, že pomoc od Borgiu čakať nemôže a sám dobre strážené kamenné múry Mandry nedobyje. Zaútočiť silou sa rovnalo samovražde a nič by nedosiahol, len by utrpel porážku a potupu. A o to skutočne nestál. Preto musel zapojiť šedé bunky mozgové a vymyslieť niečo naozaj podlé, ale účiné. 

  Rohodol sa, že znova navštívi Borgiu. 

,,Ctihodný pane, prišiel som na to, ako získať Zelené oči späť bez toho, aby ste vy, alebo jeho Svätosť, museli znášať nejaké riziko. Len... nie je to celkom férový spôsob. Možno, keby to preniklo na verejnosť pospolitý ľud by nás mohol za to odsúdiť." Odmlčal sa, aby ho niečím neurazil, preto volil opatrné slová. ,,Je nutné, aby ste napísali otcovi. Lebo my, vojaci sme zvyknutí znášať nepríjemnosti, ale vášho otca treba ochrániť pred nenávisťou ľudu." 

   Borgia klesol na stoličku. ,,To musí byť pekelný plán, keď je potrebné robiť také opatrenia." 

   Iramad sa ako vždy úlisne usmial. ,,Je to len bezpečnosť, aby bol Svätý otec pripravený aj na možné nežiadúce následky a dokázal sa im vyhnúť." 

   Borgia dlho mlčal. Rozmýšľal, či im ten šperk stojí za tie nepríjemnosti, ktoré sú s nim spojené. Nakoniec pomaly prikývol. ,,Môže nám to skutočne pomôcť? Neviem... je to spojené s veľkým rizikom." 

,,Pane, už som vám povedal, že verím v šťastný koniec." 

,,Iramad, veľmi si veríš, ale neviem, či to prinesie vytúžený úspech." 

,,Pane, nepochybujte. Ale ak si myslíte, že je to pre vás, alebo Jeho Svätosť, príliš nebezpečné, budem rešpektovať váš názor. Ale ja som presvedčený o úspechu a idem do toho." 

,,Povieš mi ten čertovský plán, aby som mohol posúdiť, či sa mi oplatí zobrať na seba takú zodpovednosť."

,,Dlho som premýšľal, až pred pár dňami som sa dozvedel, že v malej osade na východe sa stalo niečo, čo by nám mohlo pomôcť. Ak tým ľuďom dobre zaplatím..." Iramad sa nahol bližšie k Borgiovi a prezradil mu po šepky svoj plán. Keď dohovoril, čakal, čo na to povie jeho spoločník. 

,,Ten plán sa mi zdá smelý, ale aj zaujímavý. Môže vyjsť a nemusí, ale risknem to a napíšem otcovi." 

,,Prosím, ale urobte to hneď." 

   Borgia vstal, zatiahol za šnúru zvonca. ,,Pošlem kuriéra do Ríma a prikážem mu, aby počkal na odpoveď." 

,,Myslíte si, že získame jeho podporu?" 

,,Otca netreba veľmi presviedčať. Začína byť posadnutý tým šperkom. Verí v jeho čarovnú moc. Je chorý, a preto ho potrebuje, aby sa uzdravil a načerpal novú silu a energiu." Borgia si sadol k písaciemu stolu a začal písať. Rýchlo namáčal brko do atramentu. 

  Iramad si všimol, že slová sa mu na pergamen priam rinú. 

  Borgia prestal písať a zodvihol hlavu. ,,Za žiadnych okolností sa nikto nesmie dozvedieť, že môj otec a ja sme boli zapletení do sprisahania voči Mandre. Rozumel si?" 

Iramad horlivo prikývol. 

,,Dobre," dopísal list a podal ho sluhovi, aby ho odovzdal poslovi. 

Iramad bol so sebou spokojný. Na tvári sa mu objavil úsmev. Spočiatku nechcel svoj plán prezradiť nikomu, chcel si ho užívať a zabávať sa na ňom len on. Ale, potom prišiel k záveru, že bude dobré, ak dostane podporu od dvoch najsilnejších mužov v Taliansku. 

 

                                               X                          X                   X 

 

                                                           46. kapitola  

 

               Zámok v Mandre a jeho obyvatelia si užívali radovánky plným priehrštím. Celý týždeň hodovali, pili, tancovali a zabávali sa. Pani Katalina pozvala mnoho hostí, ktorí sa na zámku ubytovali a nezdalo sa, že by sa tak skoro chystali odísť. 

   Noc, čo noc Sidónia priímala pozornosti a komplimenty od mladých mužov. Brali ju na tanečný parket a na prechádzky do nočnej záhrady. 

  Stefano všetko mlčky pozoroval a penil od zlosti. Vedel, že to zosnovala jeho matka, aby mu zabránila byť osamote s ňou. S jedinou ženou po ktorej túžil. 

  V osudný večer, keď už to nemohol vydržať, priblížil sa k nej, keď tancovala a vytrhol ju z rozšavného davu tanečníkov. Ťahal ju cez tlmene osvetlenú chodbu do tmavého výklenku. Tam ju nenásytne pritlačil a dal jej bozk na rozpálené ústa. 

,,Čo to... má znamenať?" Ledva prehovorila od prekvapenia. 

,,Sidónia, prosím..." dostal zo seba. ,,Daj mi to, čo potrebujem. Čo obidvaja potrebujeme. Priznaj, že aj ty ma chceš." 

  Už len slová ju dokázali vzrušiť. Áno, chcela ho, ale bránila sa mu. Zaplavila ju vlna horúčosti. V hlave mala zmätok. Telo si žiadalo svoje, ale rozum to odmietal akceptovať. 

,,Prestaň, sa na mňa tlačiť! Niekto nás môže zbadať a bude z toho obrovský škandál." 

,,Všetci tancujú, vískajú a bavia sa. My dvaja im chýbať nebudeme, keď sa na chvíľu stratíme." 

  Stefano ju natláčal na seba, aby cítila, aký je vzrušený. Jazykom jej prechádzal po tvári, uchu, krku. Zanechával po sebe vlhké stopy. 

  Sidónia vzdychla, mozog odmietal poslušnosť. Nezmohla sa na slová protestu. Hlava sa jej krútila závratom. Podlamovali sa kolená. Čo sa to s ňou deje? Tá neprajná šedá eminencia diabla ju lákala, volala. Bránila sa, nechcela podľahnúť. Nedokázala vzdorovať. Srdce jej išlo vyskočiť z hrude. Uvedomovala si, že by mala odolať zvádzaniu diabla. 

  Stefano ju zobral jemne do náručia a odnášal nevädno kam. 

  Vedela, že keby skutočne chcela, dokázala by mu v tom zabrániť. Nebola až tak celkom bezmocná. Ale nechcela. Dnes večer nie. 

 

                                                    X                     X                  X 

 

       Sidónia si užívala blahobyt, aký doposiaľ nepoznala. Vynikajúce, vyberané jedlá. Pečených bažantov, moriakov a pestrofarebných pávov. 

Lahodné, jemné paštéty. Cudzokrajné ovocie, ktoré do Mandry vozili kupci zo všetkých kútov sveta. 

  Rukami jej prechádzali sametové látky rôznych farieb. Jemnučké ako pavučina. Na nej bolo, len si vybrať tú najkrajšiu z najkrajších. Blanka s Marcusom jej pomáhali s návrhmi šiat, a potom krajčírky v noci šili, aby ráno boli hotové. 

  Do zámku prúdili noví hostia, ktorých pozývala pani Katalina. Medzi pozvanými boli aj mladí muži, každý z nich vynikal bohatstvom, úspechmi, alebo vzdelaním. Pani domu ich neúnavne predstavovala Sidónii, ktorú všetci poznali, ako Sidóniu del Moro. Francúzsku príbuznú pani Kataliny, ktorú jej zverili rodičia do opatery, aby pre ňu našla ženícha. Dokonca rozšírila správu, že dostane aj celkom slušné veno. 

  To bolo pre Stefan priveľa. Verejne sa proti tomu postaviť nemohol, lebo bol ženatý a tým pádom na ňu z jeho strany zanikol všetok nárok. On sa mohol, len prizerať, ako ju obletujú, podávať im ruky a želať úspech. Chýbalo mu podajné ženské telo, ktorého by sa dotýkal, tešil sa z neho a zažíval krásny, blažený pocit uvoľnenia. Jeho zlosť vzrastala, hneval sa na matku, za to, že ten plán jednoznačne vyšiel z jej hlavy a Sidónia sa len toho chytila, lebo odmietla návrh, ktorý jej pred časom predostrel. 

                                                     X                          X                  X 

 

    Na zámku v Mandre mali jeho obyvatelia takéto starosti. Vôbec netušili, že len nikoľko kilometrov od nich Iramad a Borgia spriadajú ohavný plán na ich záhubu.  A v skutku bude čertovský. 

 

                                              X                          X                               X 

 

                                                           47. kapitola  

 

     Stefano udýchane položil Sidóniu na zem. 

,,Kde sme?" Začala sa obzerať okolo seba, ale v tmavej miestnosti toho veľa nevidela. 

,,Vo veži. Tu schovávame Zelené oči. Sú uložené na tajnom mieste v jednej z týchto izieb." 

,,Koľko ich je tu?" 

,,Veľa, ani sám neviem. Na každej strane sú malé miestnosti, ktoré dal môj otec uzavrieť ako izby." 

,,Prečo?" 

,,Aby sťažil námahu tomu, kto raz bude hľadať ten šperk. Môže sa stať všeličo, ale Zelené oči musia byť chránené za každých okolností." 

,,Je to zvláštne." 

,,Čo také?" 

,,Že sa tak veľmi staráte o pár zelených kamienkov a trocha zlata." 

Stefano vzdychol. ,,Je mi ľúto, že to tak vidíš. Dúfal som, že keď ho zhliadneš, tak si ho zamiluješ ako každý." 

,,Nemôžem za to, že sa mi zdá chladný a..." 

,,A...?" 

,,Nechcem to povedať. Nie je tu sviečka?" Odviedla reč inam, lebo túžila po Stefanovi a nie po tom studenom šperku. Nechcela sa o ňom rozprávať. 

   Stefano našiel na kozube nedohorenú sviecu, ktorú zapálil. 

,,Nie je tu nič, žiaden nábytok, len malý koberec," začudovala sa. 

,,Mne to nevadí. Ja ťa musím mať aj tak, hoci pohodlnejšie by to bolo na posteli." Začal sa vyzliekať a hádzať oblečenie na jednu hromadu. ,,Prosím, vyzleč sa aj ty, lebo sa nezdržím a vyhrniem ti sukňu ako vtedy v stajni." 

,,Ale, kde...?" 

,,Ponáhľaj sa, prosím. Už nevládzem čakať," naliehal neústupne. 

  Sidónia sa snažila rýchlo rozviazať šnúrky na šatách i keď bola vzrušená, nedočkavá a nervózna. Napokon sa jej to podarilo a zvyšok oblečenia strhla zo seba bez toho, aby ho uvoľnila. 

Stefano ju zodvihol na seba. ,,Objím ma nohami a silno sa na mňa pritlač." 

   Poslúchla ho. Nástojčivo a divoko do nej vnikol. Sidónia zatvorila oči a zaklonila hlavu. 

  Súhra dvoch tiel sa mohla začať. Začula, že Stefano vzdychá a niečo šepká. 

,,Drž sa ma pevne okolo krku." 

Urobila o čo ju požiadal. Už im nič nebránilo v tom, aby prežili dokonalé súznenie dvoch ľudských tiel. Vzdychali, stonali, volali Boha, pokým neprišlo vytúžené uvoľnenie. 

  Stefano vykríkol, Sidónia ho nasledovala. Ešte minútu stáli v spojení, ako dve sochy. Potom ju postavil na nohy a vzápätí stiahol na koberec pred kozubom. Pohladil ploché brucho. ,,Možno práve teraz som dal do tvojho tela dieťa." 

  Sidónia strnula. ,,Ako som mohla zase zabudnúť." Zhrozila sa. 

,,Ty nechceš moje dieťa?" Pozrel na ňu spýtavými očami. ,,Myslel som, že ti na mne záleží a máš ma rada. Lebo ja cítim k tebe to, čo som doposiaľ k žiadnej necítil. Bojím sa o teba, keď ťa dlho nevidím, chýbaš mi. Myslím na teba, kade chodím. Túžim s tebou žiť v manželstve i keď viem, že to nie je možné. Nemôžem anulovať sobáš s Blankou, hoci si to želám. Neviem svoj vzťah k tebe pomenovať, ale verím, že je to láska. Čo cítiš ty ku mne?" 

,,Stefano..." začala sa obliekať. ,,Nechce sa mi teraz o tom hovoriť." 

,,Prečo nie?" 

Vzdychla. ,,Nie je na to správny čas." 

,,Chcem to počuť." Nedal sa odbiť." 

,,No dobre. Vysvetlila som ti, prečo nemôžeme mať deti. Boli by to bastardi. Všetci by sa k nim tak správali a ja to nechcem. Tu sa cítim voľná. Nie som otrokyňa, ale potom by som ňou znova bola a boli by nimi aj moje deti. Nedokážem ich vystaviť takému príkoriu. Časom by si ma prestali vážiť a ktovie, možno by ma ja nenávideli. Taká je pravda, Stefano." Do očí sa jej nahrnuli slzy.

     Prudko otvorila dvere a rozbehla sa dole schodami, len dúfala, že nespadne. Na prízemí si oprela hlavu o studený múr. Snažila sa schladiť rozpálenú tvár a uplakané oči, ktoré ju štípali ako oheň. 

 

                                               X                        X                   X 

 

                                                             48. kapitola  

 

     ,,Pani moja, pomôžte mi, dostať sa z mesta ako ste sľúbili," Sidónia hneď ráno zaklopala na dvere Kataliny Saerda a vošla do jej komnaty. ,,Nemôžem tu dlhšie ostať." 

   Ctihodná Katalina vstala od stola, kde kontrolovala účtovné knihy domácnosti. 

,,Čo sa stalo, keď si taká rozrušená?" 

,,Ja a Stefano... my sme... smilnili," dodala stíšeným hlasom. 

,,Ale, veď si mi povedala, že mu dokážeš odolať." 

,,Áno, lenže, keď je pri mne, odrazu sa zo mňa stane slabá žena, ktorá nevie čeliť jeho nátlaku. Prestanem rozumne uvažovať, stratím zábrany, priímam, čo mi ponúka." 

,,To je vážne. Musíme s tým niečo urobiť," chodila po izbe. ,,Už som vymysela, ako ťa dostanem von z mesta. Lebo som usúdila, že je navyšší čas, aby ste sa nadobro oddelili." 

,,Ale ako to spravíme?" 

,,Zajtra večer odchádza karavána, ktorá odváža naše víno a hrozno na predaj do Florencie, Pisy a po okolitých hradných mestách. Majiteľ karavány mi je zaviazaný. Povedal, že ťa ukryje na voze. Je potrebné, aby si za mestom opustila kolónu, lebo oni postupujú pomaly. Stefano by ju ľahko dobehol." 

,,Dúfam, že ste tomu mužovi povedali, že budeme traja. Pôjde so mnou Pier aj Pončo." 

,,Nenecháš tu aspoň Piera? Zvykli sme si na neho. Tu mu nebude nič chýbať. Ponča si zober, nech ti pomáha. Sama žena je ľahký cieľ podvodníkov, ale, keď má pri sebe aspoň sluhu už si na ňu netrúfnu." 

,,Nie, nenechám ho tu, hoci viem, že to zo začiatku so mnou nebude mať jednoduché. Mám ho rada a neviem si predstaviť, žiť bez neho." 

,,Ako myslíš," Katalia otvorila zásuvku a vybrala mešec. ,,Je v ňom tisíc dukátov na začiatok vám to postačí. Za to si kúpite menší dom a kým si nájdeš prácu môžte z toho žiť," potom hlbšie zalovila v zásuvke a vybrala malý vačok. Otvorila ho. ,,Toto je diamant má vysokú hodnotu. Ak ti bude najhoršie, predaj ho a na niekoľko rokou máte vystarné."

    Sidóniu to dojalo k slzám. Matku Stefana poznala ako hrdú ženu bez ľútosti, ktorá nepozná milosť a dokáže aj zabiť nepriateľa. Lenže teraz sa prejavila ako láskavý človek, ktorý vie cítiť s druhými. 

,,Ďakujem, ctihodná pani. Vážim si, čo ste pre mňa a Piera urobili," podišla k nej a zobrala, čo jej ponúkala. 

,,Keď sa mi bude dariť, vrátim vám to." 

,,To nie je pôžička, ale dar. Snáď si si nemyslela, že ťa pošlem do sveta, len tak, ako žobráčku." 

,,Ešte raz ďakujem za nás troch. A želám, len to najlepšie," podávala jej ruku. ,,Ak sa už neuvidíme... nikdy na vás nezabudnem." 

,,Zatiaľ nie je čas na lúčenie, Sidónia, veď odchádzate až zajtra večer. Za iných okolností by si tu bola vítana, lebo viem, že si dobrý človek," významne na ňu pozrela. ,,Nechceš ísť so mnou a Blankou pozrieť chorých? Odchádzame zo zámku presne o druhej hodine." 

   Sidónia si zotrela slzy z tváre. ,,Veľmi rada pôjdem," povedala veselšie a vážila si ponuku, ktorú jej pani domu dala. Vedela, že je to česť. 

,,Ale, nech na teba nečakáme," pani Katalina si neodpustila povedať. 

 

                                        X                                    X                            X

 

                                                       49. kapitola   

 

      Katalina, Blanka a Sidónia prišli do zámku až po zotmení. 

  Na nádvorí ich čakala Rozina a Pončo. 

   Sidónia už z diaľky videla, že sa dosť hlasno hádajú. Rozina ho strkala a nadávala do neschopných mrzákov. On rozhadzoval rukami a kričal na ňu. 

Keď Sidónia prišla bližšie Rozina sa obrátila k nej a zvolala: ,,Ja za to nemôžem! To má na svedomí tento hlupák," ukázala na Ponča. A začala hlasno plakať. Pomedzi slzy stále opakovala. ,,Mal na neho chvíľu dávať pozor, kým som šla kúpiť ovocie." 

   Sidónia vedela, že sa niečo zlé prihodilo, ale zatiaľ netušila komu. 

,,O čom hovoríš?" Pristúpila k nej. ,,Kde je Pier?" 

,,Ja za to nemôžem," opakovala dookola. 

Sidónia chytila Rozinu za ramená a potrisla ňou. ,,Povedz mi konečne, čo sa stalo?" 

,,Šli sme nakupovať, ja, Pier a Pončo. Kupci doviezli nový tovar. Pier sa veľmi tešil," Rozina sa odmlčala a jej slová vystriedalo fňukanie. 

,,Preboha, hovor ďalej..." 

,,Išla som kúpiť ovocie. Povedala som tomuto hlupákovi," ukázala na Ponča, ,,... aby na neho dával pozor, ale odišiel k bylinkárovi a nechal ho samého. Ten chumaj ho stratil z očí," Rozina natiahla ruku a Pončovi vyťala poriadne zaucho. Ten jej to nedaroval a tak sa začali biť. 

,,Prestaňte!" Zakričala. ,,To nám nepomôže. Pončo, radšej mi povedz, kde si ho nechal." 

,,,Na trhovisku. Nakázal som mu, aby ďaleko nechodil, že sa hneď vrátim. Madam, nebol som dlho preč, len chvíľu. On sa rád prechádzal medzi obchodníkmi. Sám by z mesta neodišiel," povedal plačlivo Pončo. ,,Nechcel som nikoho sklamať." 

,,Ja viem, Pončo," Sidónia ho chytila za rameno. ,,Neodišiel by bez toho, aby nepovedal, kam ide. Ako dlho je preč?" 

,,Celé popoludnie," zaznela plačlivá odpoveď. 

,,Bože môj, iba chvíľu som sa zastavil u bylinkára. A chlapca nebolo. Prehľadal som celý trh, pýtal sa kupcov, predavačov, vyvolávačov aj strážnych pri bráne nikto ho nevidel." 

,,Povedali ste to pánovi Saerdovi?" Zaujímala sa Sidónia. 

,,Áno, nasadol na koňa a šiel prehľadávať mesto." 

  Blanka objala Sidóniu. ,,Neboj sa, určite sa mu nič zlé nestalo. Možno ho niečo upútalo. Zbadal pekné veci, ktoré predávajú remeselníci a zabudol na čas." 

  Sidónia vzdychla. ,,Dúfam, že máš pravdu." 

 

                                               X                                              X 

 

      Stefano, Marcus a Renzo sa rozbehli do ulíc Mandry. Prehľadali každý krám, každú ulicu, každý dom. 

Piera nenašli. 

   Sidónia tej noci nespala, ani minútu. Stále myslela na malého chlapca, ktorý je nevädno kde. 

 

                                          X                             X                        X

 

                                                        50. kapitola

 

       Na druhý deň ráno zbadali stráže pri bráne malú siluetu, ktorá sa tackavo blížila k mestu. Hneď poslali správu do zámku. 

Sidónia a Blanka mu bežali oproti. 

,,Pier!" skríkla Sidónia a rozbehla sa k nemu. 

Stískal ju silno. Objal jej nohu a nechcel ju pustiť. ,,Strašne som sa bál." 

,,Kde si bol?" Hladkala ho po vlasoch a tisla k sebe. 

,,Neviem. Prezeral som si látky a drevené hračky na tržnici. A zrazu ma niečo udrelo do hlavy. Keď som sa prebral, bolel ma žalúdok a hlava. Chcelo sa mi vracať. Počul som mužské hlasy. Robil som, že spím. Odrazu bolo ticho. Osmelil som sa a otvoril oči. Ležal som na sene v drevenej stodole. Otvoril som vráta a vykukol von. Nikto tam nebol. Bežal som, kým som nezbadal hradby mesta. A ostatné už viete." 

  Medzi tým k nim prišla Katalina, Marcus aj Stefano. Ten ho prešiel rukami, či nie je zranený. No nič nenašiel. 

,,Dio, aký si špinavý a smrdíš," namietla Katalina. ,,Určite je aj hladný. Sidónia, myslím, že by sme sa mali o neho postarať, a potom ho budeme spovedať." 

,,Dobrý nápad," povedal Marcus. ,,Zoberiem ho do kuchyne a poviem Rozine, nech ho dobre umyje." 

  Stefano chytil Sidóniu za ruku a odtiahol ju bokom. ,,Myslím, že ten únos má na svedomí Iramad." 

  Pozrela na neho. ,,Prečo si to myslíš? Veď mu nič neurobil." 

,,Možno chcel, ale nestihol. Prečo si myslím, že to bol Iramad? Lebo som dostal správu z lodeníc v Pise, že ich vypálil ten diabol. Zhoreli všetky tri lode, ktoré som mal rozostavané. Myslím, že za Piera chcel požadovať výkupné." 

Sidónia potriasla hlavou. ,,Vieš, určite, že to bol on?" 

,,Netajil sa tým. Kázal, aby mi povedali, že to urobil menovite on." 

  Sidónia premýšľala. ,,Výkupným mali byť Zelené oči?" 

,,Presne tak." Prisvedčil jej. ,,Pôjdem do Pisy. Zoberiem vojakov. Nájdem toho zloducha a skončím to s ním raz a navždy.  Už nám nebude viac škodiť. Budeš tu, keď sa vrátim?" 

   Vzdychla. Nevedela, čo má povedať. Vedela, že od nej čaká sľub. Bola si vedomá, že teraz nemôže opustiť Mandru. Pier je slabý, nevydržal by náročnú cestu. Nemala v tejto chvíli na výber. ,,Áno, budem tu." 

,,Ďakujem," zašepkal. 

,,Ja ďakujem, Stefano, za všetko, čo pre nás robíš." 

,,Tu v Mandre ste chránení," už sa chystal na odchod, no Sidónia ho zastavila. 

,,Prečo ťa tak veľmi nenávidí?" 

,,Jeho matka tiež bývala v tom peknom dome na námestí."

,,Panebože! On je tvoj nevlastný brat?" 

,,Nie, nie, keď si ju otec všimol, tak bola vdova s osemročným synom. Dokázala si ho k sebe pripútať. Chcel s ňou žiť. Matku to zraňovalo a trvala na tom, aby ju poslal preč. Vyhovel jej až  o štyri roky. Iramadovi sa to nepáčilo. Už ako dospelý sa nechal najať do armády môjho otca. Neskôr si zaobstaral vlastnú a stal sa z neho netvor." 

  Sidónia si spomenula na jeho mučenie. ,,Neviem, kde sa v ľuďoch berie také veľké zlo." 

   Pokrčil ramenami a obrátil sa na odchod. ,,Dovidenia, Sidónia." 

,,Nech, ti Pánboh pomáha," zašepkala. 

 

                                                 X                             X                     X 


8 názorů

Božka
31. 01. 2021
Dát tip

A teraz k tejto kapitole. Veľmi ma zaujala. Hlavne 2 veci. To, že Sidónia mala iný pohľad na zelené oči ako všetci ostatní. Je to tajomné. A tiež som si myslela, že prelúšti ten nápis na ich a bude to veľká záhada a zároveň objavenie tajomstva Zelených očí...

A tiež ma prekvapila aj nie matka Searda Katalina. Áno práve tí navonok silní ľudia sú najcitlivejší. To viem.


Božka
31. 01. 2021
Dát tip

Oli musím sa vyjadriť k tejto časti, ktorá ma veľmi upútala, ale aj k tým dialógom, kde spomínaš román Vôňu ruží...

Viem, že ju už nikdy neobnovíš a to je tá škoda. Čítala som celý román na slovenskom portáli a môžem povedať, že to bolo Tvoje najlepšie dielo, ktoré som čítala od Teba zo všetkých diel. Bolo to také dojímavé, že som na dej a hrdinov myslela ešte niekoľko rokov. A to hovorím úprimne.

Olinka chcela som sa spýtať, či ho niekde máš ešte... Ale tu som našla odpoveď. Bohužiaľ. Je mi to strašne ľúto, že si ho zničila a toto jediné Ti neodpustím nikdy. Bola by som mala na Teba tú najkrajšiu spomienku v podobe knihy, ktorú by som si dala vytlačiť ja. 

Ale aj tak si všetky dám vytlačiť všetky Tvoje diela na pamiatku.

Hoci ten najväčší klenot tam bude chýbať.

Škoda


Tu na Písmaku je to podľa mňa dosť pokojné. Na iných literárnych stránkach vedia byť ,,čitatelia" dosť zákerní a nemilosrdní. Všimnú si každej maličkosti, nedostatku a dajú to autorovi poriadne pocítiť, kde urobil chybu. 

 

    Keď skončí tento román tak uvidíš, že si to žiada nezávislé pokračovanie, možno aj o pár storočí dopredu, než sa odohráva tento príbeh.  Ale neviem, či obnovím znova Vôňu ruží, hoci ma to láka.  Lenže už by to bolo aj tak trocha iné, než prvá verzia. 


Byla škoda mazat ten další román.Kvůli nějakým  kritikám? Vždy se najde ten, kdo zkritizuje práci druhého. Neamíš se nechat odradit. Já si jen tak píši pro radost a komu se to nelíbí, ať to nečte. Zatím to většina bere jako oddychovou četbu. Píšeš zajímavě, nebuď tak paličatá jako Sidonie ♥ ☻


Nie, Ruženka, neprečíta ho. To ti môžem prezradiť. Snažili sa o to aj v mojom ďaľšom pokračovaní tohto románu, ktorý sa volal Vôňa ruží a ktorý som celý zmazala. A prezradím aj to, že mi ho chceli vydať a ja som sa nahnevala a celý šiel z počítača preč. Bola to moja ješitnosť, lebo som sa nazlostila na kritiku, ktorá bola podľa mňa neoprávnená, len závisť tam pracovala. Ale to je už minulosť. 


Napadlo  mě, že Sidonie přečte  ten záhadný nápis, proto , že na ni působil opačně než na druhé...počkám si, neboj se.


Ruženka, som zvedavá ako sa ti to bude pozdávať ďalej. Dnes som pridala novú kapitolu, ale prerušil sa mi internet tak sa mi to stratilo. Som unavená už sa mi to nechce robiť znova. Takže dnešná kapitola bude zajtra.


Rozvíjí se to docela do široka...zajímavé...


Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru