venovaném dvom mimoriadne škaredým pirskovcovým trpaslíkom strážiacim prastarú borovicu niekde v prevozchoditeľskej záhrade...

„Ahoj Dub. Ako sa mám? Mám sa dobre A ty? Ďakujem za opýtanie.“

„Mám rád hudbu, najradšej pochodovú, ale my trpaslíci záhradní a lesní, toho veľa  nenapochodujeme.“

Dub sa trochu otrasol pri predstave pochodovej hudby. „A nemohol by si tam dať konečne fis namiesto e?  Mne z toho padajú listy.“

Trpaslík sa zamyslí. „A vieš, že to nie je zlý nápad? Kam na tie nápady chodíš?“

„Nechodím, stojím a rastiem tu na tomto mieste niekoľko storočí.“

„A pamätaš si naozaj všetko?“ Trpaslík otočí hlavu k dubu.

„Pamätám, pamätám, aj keby som nechcel, zapisuje sa mi to do letokruhov a občas  sa z toho jeden orosí.“

„Mimochodom, netienim ti veľmi?“ – spýtal sa slušne trpaslík. „Vieš od posledného razu som trochu narástol.“

„Tieň ani nie, ale to fis, myslíš, že by  si sa  to mohol za povedzme najbližších...“

Trpaslík mu skočí do reči  - „päťdesiat rokov naučiť, no neviem, skúsim to ?

Ale je to ťažké aj pre nás trpaslíkov.“

„A to si nevieš predsataviť,  aké je to ťažké pre nás duby.“ Jemne podotkol dub.

„No a to si ešte nepočul osiku,“ dodal trpaslík.

Dub porozmýšľal, žeby osika mala jemnejšie uši? 

Snáď príde zimný spánok aj tento rok, a mohol by prísť aj o niečo skôr možno pol a možno aj o dva tóny skôr. Dub prirazil k sebe dva vrchné konáre a spravil hojdačku pre malé veveričky.

„Prepáč Tapšlap, hore sa hádajú mláďatá veveričky Viery.“

„Tohtoročné?“ so záujmom sa postavil Tapšlap na špičky a pozrel do koruny stromu.

Veverička: „Ďakujem dub, už sa  to s nimi nedalo vydržať.“

Veveričie mláďa presvišťalo okolo Tapšlapa.

 „Ja  chcem, prvý. „

 „Ja idem prvý, ja som to prvý zbadal.“

„A ja zase pochopil.“

„A kým sa  hádate, ja sa hojdám heč.“

„Netlačte sa, príde na všetkých rad. Konárov je tu dosť.“

Chyť ma, au nie za chvost,

mám toho dosť.

To boli moje uši.

To sa  sluší?

To sem patrí.

Raz dva tri, chytaj!

Auvajs. Nemehlo!

Tapšlap sa po chvíli s hlbokým porozumením pozrel na dub.

“A tebe vadí moje fis...“