Prechádzka lesom

V tichosti kráčali jedna vedľa druhej po kamenistom lesnom chodníku a vychutnávali si príjemný chládok, ktorý vytvárali košaté koruny stromov. V tých nekonečných horúčavách, ktoré ich sužovali deň čo deň to bola vítaná zmena. Trochu čerstvého vzduchu a zvukov prírody boli ako pohladenie pre dušu i telo. A presne to Martina potrebovala viac ako čokoľvek iné.

Jej najlepšia kamarátka Jana sa chvíľu odhodlávala, aby začala tú nepríjemnú tému. „Obdivujem ťa ako to všetko zvládaš,“ váhavo prehovorila, neistá či práve nepokazila Martine náladu.

Tá sa len uprene dívala pred seba a sledovala kľukatý chodník. „Nemám na výber,“ poznamenala vecne. Jej vlasy nabrali červenkastý odtieň, keď sa dostali do pásu, kde pár svetelných lúčov zapadajúceho slnka prenikal pomedzi stromy. Na chvíľu prižmúrila oči, čím sa jej v kútikoch vytvorili jemné vrásky na pehavej mladej tvári.

„Odkiaľ berieš na to silu?“ vyzvedala udivene Jana. „Necháp ma zle, ale žila si päť rokov s idiotom, ktorý ťa využíval a spôsobil, že ste prišli o byt kvôli exekúcii a ešte ťa čaká rozvod, čo nie je práve snom tridsať ročnej ženy,“ rozhadzovala rukami a rozčuľovala sa akoby to prežívala ona namiesto Martiny. V sekunde sa však zháčila a zmiernila tón hlasu. „Nie žeby si o tom nevedela,“ dodala ľútostivo a zahanbila sa, ako jej to vyhodila na oči.

„Stávajú sa aj horšie veci,“ zasmiala sa Martina na Janino prekvapenie. „Beriem to tak ako to je. Neviem už zmeniť čo sa stalo,“ ledabolo pokrčila ramenami a pousmiala sa. „Dosť mi pomáha viera.“

„Viera? Akože viera v Boha?“ začudovala sa Jana a pokrčila nos. Patrila k celoživotným ateistom a jediné, čo uznávala bola veda a fakty. Na nejakého Boha v jej silnom racionálnom živote nebol priestor.

Martina nesúhlasne pokrútila hlavou. „Nemyslela som priamo Boha, ale skôr neutíchajúcu vieru v lepší zajtrajšok. Vieš, že zase bude všetko dobré.“

„Ešteže si celý život taká optimistka,“ jemne ju buchla ramenom, čím Martinu vyhodila z rovnováhy. „Ja by som to asi nedokázala. Tak vytrvale sa presviedčať, že to nie je také zlé ako to vyzerá a všetko je v poriadku.“

„Ja sa nepresviedčam,“ ohradila sa Martina a zagúľala očami. „Netvrdím, že mám skvelý život, alebo že sa niekedy necítim zúfalo a nahnevane. Ale mám silné vnútorné odhodlanie, že sa tou situáciou nenechám stiahnuť na dno. Verím, že sa znovu zamilujem – tentoraz do muža, ktorý ma nevyužite a budem mu môcť dôverovať – a znovu si vytvorím nový domov.“

„A čo keď sa to nestane? Zlých vypočítavých ľudí je viac ako dostatok. Čo ak natrafíš na ďalšieho idiota?“ zapochybovala Jana racionálne.

„Nikto nevie čo sa stane,“ pohotovo zareagovala Martina.

„Nebudeš potom sklamaná?“ opýtala sa jej opatrne.

Martina zastala, zapozerala sa hore na konáre obsypané tmavozeleným lístím akoby v nich hľadala odpoveď. No tú už dávno vedela. „Možno. Ale teraz je moja nádej to jediné, čo ma ráno prinúti vstať z postele. A za to mi to stojí.“