Wundermannova obeta

Do prímestského vlaku S5 vošla žobráčka s nepatrnou šancou. Misia, na ktorú sa podujala, bola príliš obyčajná a všadeprítomná. Na voľné sedadlo vedľa mňa položila balíček hygienických vreckoviek a papierik so žiadosťou o drobné v piatich jazykoch. O dve sedačky za mnou položila iný, o štyri ďalší. Uplynula polovica z tridsiatich sekúnd, ktoré sa vlak zdrží v stanici. 

Zostávajúcich pätnásť som potláčal smiech. Oproti mne totiž sedelo dievča, ktoré už od Alexanderplatzu v pravidelných intervaloch smrkalo. Vreckovky sa pred ňou, vedľa mňa, objavili ako zjavenie. Žobráčka sa vrátila, pozrela sa na spodný rám okna medzi nami a povedala: „päťdesiat centov“. Počkala jeden hlboký nádych, zobrala balíček a vystúpila.

Pred jej príchodom som premýšľal, že dievčaťu ponúknem jednu zo svojich vreckoviek. Potom ako sa odmietla stať súčasťou zázraku na počkanie, som sa rozhodol nechať ju trpieť. 

Otvoril som zošit a začal písať. Pôvodný zámer zachytiť prchavý moment čoskoro nahradilo zjavenie. Myšlienky sa formovali tesne pred hrotom pera. Bol som Bohom, sledoval som a súdil. Žobráčka bola moja skúška a dievča zlyhalo. Bez súcitu som ju zavrhol, bez váhania som ju, nehodnú, vylúčil zo spoločenstva vyvolených. 

Premýšľal som. Možno mala strach. Kdesi čítala o praktikách žobrákov v tomto meste. Súdil som chladnokrvne, takmer ľudsky, výhradne na základe činov. 

Cítil som zhnusenie. A Boh? Poslal na svet svoje telo, aby odčinil vlastné hriechy? Ale akú obetu môžem priniesť ja? 

Zdvihol som zrak smerom k ľudstvu. Sedačka oproti bola prázdna. Odložil som zošit do ruksaku a vystúpil v stanici Zoologischer Garten.