Sen v parku

Obloha bola takmer modrá a pri ňom stála takmer ona. Tak ako sa kedysi dohodli. Pri jazere v parku zahliadol tmavý plášť a plavé vlasy.

„Eva?“

„Prepáčte, no asi ste si ma s niekým pomýlili.“

„Áno, ja... prepáčte.“

     Dnes to bolo takmer skutočné. Celý svet, ich svet a v ňom on. Videl ju z diaľky a rozbehol sa. No z blízka to už nebol ich svet a nebola to ona. Len bledá tvár akejsi ženy. Tieto kvety boli posledné, do zajtra zamrznú a ďalšie jej už neprinesie. Nechal si z hmly ušiť nový kabát a vydal sa domov.

     Nuž a domov je tam, kde je srdce. Čierne bude hľadať teplo kotolne, ak je srdce kamenné odíde k horským jazerám, zlomené srdcia bývajú na chirurgii a tie chladné sa ukladajú na letný spánok. Čo však, ak sa srdce neozýva, ani nijako zvlášť neprejavuje? Niet ho na röntgenových snímkach, stetoskop je hluchý a v hrudi je prázdno. Možno mu ho ukradli keď spal, s trochou chloroformu a nožničkami čo sa povaľovali na kuchynskej linke. A možno ho prehral v stávke - stavil sa so svetom, že ho znesie. Nezniesol.

     Tak sa poneviera tu a tam, medzi hľadaním a útekom. Už si nespomína na srdce, len na to, že mu kdesi chýba čosi neurčité. Neprišiel o niektorý zo zmyslov? Nie, tie sú všetky pokope. Vidí cestu čo sa vlní za obzor. Počuje, že dýcha keď zaspáva v tichej posteli. Každé ráno cíti vôňu lesa. Nechutí mu viac už horký čaj. Cíti pružnú ľudskú pokožku, keď sa dotkne svojej tváre. Chýba niečo iné, čosi ako ďalší odtieň farby, slepcova biela, ako mlieko, tak sladká a krémová.

     Stále ešte sníval. No stromom opadali listy a z jeho sna sa vytratila farba. A tak zostalo len želanie - nový domov, kde nebude hľadať to, čo bolo, takmer je a určite viac nebude.

     Obloha bola takmer sivá a vedľa neho stála takmer iná žena.

„Eva, poď zlatíčko, lebo nachladneš.“

„Ešte chvíľu oci! Kým tomu stromu pri jazere odpadne ešte jeden list.“

Celý svet, ich svet bol v nej. V jej tvári našiel zelené oči, ktoré v tomto parku kedysi tak zúfalo hľadal.