Naša Sjúzn

„Mami, ako sa cítiš? Zoberieme ťa zajtra k nám, alebo prídeme večer my s nákupom. Minule si bola taká slabučká, unavená.“

„Čo som bola unavená z toho, že som u vás?!“

„Myslela som, že doma si vo svojom kresle cez deň zdriemneš, u nás nemáš také pohodlie.“

„Asi som mala zlý deň. To nie preto, že som bola u vás. V utorok mi pichli injekciu na zosilnenie. Odvtedy sa cítim lepšie. Budem si ju pýtať zakaždým. Aj sa mi snívalo, že som videla taký papierik a bolo na ňom napísané Suzan – injekcia. Nebolo tam Zuzana, ale Suzan.“

„Dobre, mami. Decká sa pre teba zastavia.“

„O koľkej?“

„U nás to nefunguje presne na čas. Ku mne chodia v rozpätí desiatej a jednej hodiny. Ale pre teba prídu o dvanástej. Alebo tak ako minule. Ale dohodnime sa o dvanástej, keby prišli skôr, oni počkajú.“

„Šak ja budem doma, rýchlo sa oblečiem, kedy prídu, vtedy.“

To hovoríš vždy a každému a potom tie cirkusy! Nikdy nikto podľa teba nepríde načas.

S Petrou sa naobedujeme skôr, nech sa môžem venovať ostatným. Len čo prídu, nakladám na taniere.

„Mami, máš na stole. Uvarila som šošovicovú omáčku, keď ti minule tak chutila.“

„Ja som neni hladná.“

„Dobre, tak ti zohrejem, keď budeš hladná.“

„Ale ja nebývam hladná. Mne nechutí. Idem to radšej zjesť teraz.“ Zje omáčku, odchádza do obývačky. Ostatným nakladám druhé.

„Tebe dám, mami, druhé až po káve? Keď ti nechutí...“

„Ale mne nebude ani potom. Šak mi daj.“

Naložím jej detskú porciu. Pečené kuracie stehno jej pokrájam, trošku ryže, trošku dusenej zeleniny, cviklu.

„Joj, toho je moc. To ja nezjem.“

„Nevadí. Čo nezješ, zabalím ti domov.“

Kým pobehujem okolo ostatných, mamin tanier je prázdny.

„Ja som to zjedla!“ vykríkne prekvapene.

Usadíme sa v obývačke pri káve a mama začne: „Ty si mi včera povedala, že prídu medzi desiatou a jednou! Ja som sa o pol dvanástej obula, chodila v čižmách po byte. Šak ja ich mám čisté. Nevedela som si to vysvetliť. Šak Mišo ide do roboty! Kedy sa stihne naobedovať?“

„Mami! Povedala som ti, že pre teba prídu o dvanástej. Takto chodia ku mne. K tebe prídu o dvanástej. Zopakovala som ti to najmenej dvakrát. A je dvanásť, sme naobedovaní. Tak mi nehovor, že o pol dvanástej, si ešte chodila v čižmách po byte.“

„Tak nielenže Julo zo mňa robí sprostú, už aj ty! Šak hádam viem, čo si mi povedala!“

„Aj ja viem, čo som ti povedala. Roky som nechala zo seba robiť sprostú ja, na všetko som ti prikyvovala. Ale aj som už stará. Aj ja chcem mať raz pravdu.“

„Tak ty si robila sprostú! A ja som!“

Chvíľa ticha, sama si prídem smiešna, ako zrazu vzdorujem. Toľké roky prehĺtam, hryziem si do jazyka. Čo si chcem teraz dokazovať? Našťastie dusno preruší Haňa: „Poď, Gabi!“ ťahá ma do podkrovia. Monka s Petrou sa babke venujú, kým prídeme dole s bábikami.

Na olovrant si dá lekvárový koláč. Ja s Petrou jeden, ona dva.

O šiestej sa jej pýta Monka: „ Môžem ti priniesť večeru?“

„Ja nebudem večerať.“

„Nechceš chlebík alebo rožok?“

„Ale šak ja som čosi jedla.“

„Jedla si koláč, mami. Ale to bol olovrant. Ak máš chuť, daj si.“

„Ale nemám. Len jak si ty ideš voľačo urobiť.“

„Idem. Veď preto sa ťa pýtam.“

Monka prinesie veľký celozrnný rožok so šunkou a cherry rajčinami.

S chuťou sa pustí do rožka, potom pribrzdí, aby si nepokazila imidž nechutenstva.

„Taký veľký rožok si mi doniesla.“

„Veď ho nemusíš dojesť, babi! Zoberieme Viktorovi(pes).“

„Ach! To by bola škoda.“ Vyprázdni tanier.

„V utorok mi hovorili, že som dve kilá pribrala. Museli mi ich odčerpať. Neviem z čoho!“