Sjúzn má vždy pravdu

„Okuliare som si ani nedoniesla. Aj tak nič nevidím. Keby som neišla na tú operáciu, mohla som lúštiť, aj čítať. Že som sa, ja sprostá, dala na to nahovoriť.“

„Veď si to sama chcela, mami. Práve preto, že si nevidela.“

 „Čoby! Šak mňa tam poslal doktor! A očiarka hneď povedala, že musím ísť na operáciu šedého zákalu.“

„Ty si sa k nej sama objednala. Ešte som ťa obdivovala, ako si to zvládla. Nenechala si sa odbyť, kým ti nedali termín. Hoci telefonicky neobjednávali, museli si ťa vypočuť.“

„Jako to hovoríš! Čo si nepamätáš, že ma tam poslali?!“

Kto? Odkiaľ? Veď chodíš iba na dialýzu. Tam ti oči nevyšetrujú. Operáciu šedého zákalu si si vydobyla sama, lebo Mikulášovi operovali, nevidel a už vidí. To očná ťa poslala na diabetológiu pred operáciou. Nie naopak.

„Mami, ja sa nechcem s tebou hádať. Len ja som si to zapamätala takto.“

„Mám to aj v karte! Ja to tam nájdem!“ je už naozaj nahnevaná.

„Dávam ti do kelímkov tú cukinovú babu, čo sme mali na obed. Ako ti to mám napísať, aby si vedela, čo to je? Ako by si to ty pomenovala?“

„Nepíš mi to písaným, ale tlačeným!“

„Písaným? Veď píšem tlačeným, aj červenou fixkou, ako si chcela,“ som prekvapená.

„V poslednej dobe áno, ale ja ti to ukážem! Nikdy neviem, čo idem jesť.“

Písaným som písala naposledy na základnej škole.

„Gabi, poooď!“ ťahá ma za ruku Haňa.

„Zase idete hore? Hanka, ty si naša! Nie len Gabikina. Aj my ťa tu chceme!“

Haňa nereaguje. Ťahá ma po schodoch. Na deke máme more, bábiky ležia akože na nafukovačke. Keď sú akože mokré a studené, ideme na breh a tak stále dokola, kým nevymyslí inú hru.

Mama sa vyberie po schodoch za nami.

„Nechaj ma, Monika, ja už ďalej prejdem. Budem sa držať zábradlia.“

„Ja ťa len istím, babi, keby náhodou.“

„Čo tu vy robíte?“ Sadne si na posteľ ku stene. Napriek tomu, že kúrim, pod šikmou strechou je o čosi chladnejšie. „Hanka, mne je tu zima! Musíš ísť so mnou dole.“ Malá si ju nevšíma. „Musíš mi pomôcť po schodoch.“ Nič. „Kedy prídeš dole?“

„Nikdy!“ otočí sa k nej nezvyčajne bojovne Haňa.

Prehovorím ju a schádzame všetky. Držím za ruku malú, našťastie priskočí Mišo a pomôže zo schodov mame.

„Ona ma vôbec nemá rada! Preto sa stále ťahá do podkrovia,“ žaluje Monike.

„To vôbec nie je pravda, babi. Keď tu nie si ty, malú ani nevidím. Buď sú hore, alebo sa zatvoria v Petrinej izbe, keď je ona v robote. Dnes tu strávila oveľa viac času,“ oponuje.

Nosila som jej bábiky, snažila sa hrať s ňou v tvojej prítomnosti. Ukazovala som jej fotky, menovala všetkých – Monička, Gabička, Petička, Zuzička. Hrala sa s menami. Spievala, tancovala, všetko ti je málo.

„Babka, máš banán?“ kričí Haňa.

„Mám! Prinesiem ti.“

„Tá babka má všetko! Ale nanuk určite nemáš!“ otočí sa ku mne mama.

„Je to naozaj výnimočné, ale mám. V zime nanuky neobjednávam, ale v stredu, keď mali prísť naši, objednala som štyri. Mišo nejedol, jeden zostal. Dáš si?“

„Áno!“ zasvietia jej oči.

Na obed zjedla strúčkovú omáčku, cukinovú babu so zemiakmi a čalamádou, ku kávičke pohár – piškóty so smotanou, džem z červených ríbezlí, zaliate vanilkovým pudingom, posypané grankom a kandizovaným ovocím. Dnes zabudla hrať, že jej nechutí a spráskala ešte nanuk magnum.

A Petra?

„Mami, ja som babke rozprávala o robote a ona ma nenechala ani dohovoriť. Hovorila si svoje. Len sa sťažovala. Keď s ňou telefonuješ, zavriem si dvere, nech to nepočujem. Takto som to mala v priamom prenose.“